Závisť v sieti

Pol tretej v noci a v mojich očiach svietil odraz obrazovky môjho telefónu. Nemohla som spať a hrôzostrašné myšlienky mojej panickej špirály som topila v závisti. Lebo neexistuje lepšieho lieku než sociálne siete. Prd babkin. Meditácia, napiť sa vody, pustiť si podcast…Všetko by bolo lepšie než telefón.

AI generated

Každopádne, miesto všetkých logickejších či efektívnejších metód na krotenie panického záchvatu som zvolila špehovanie známych na sociálnych sieťach. Začalo to nevinne. “Ktohovie ako sa má…” spolužiačka zo strednej, ktorej vďačím za lásku k činkám. Postupne som sa preklikávala medzi známymi menami zo základnej, strednej, vysokej školy, z voľnočasových aktivít…

” Nejako pribrala…”. Vystrelilo ma späť do reality hnusné zaucho od samej seba. To kam som až klesla aby som takto súdila, keď absolútne netuším čím si tá kočka prechádza, aký život žije? Bolo mi zo samej seba zle. Vedela som, že tá myšlienka mala ošetriť moje krvácajúce ego. Tá dotyčná známa ma akademicky a kariérne prečúrala, cestuje si po svete a usmieva sa na príspevkoch, ktoré má verejne prístupné na Instagrame. To čo o sebe ukazovala online sa mi tak pozdávalo, že moja stredoeurópska neprajnosť ju chcela stiahnuť aspoň trochu dole (bližšie ku mne) aby mi bolo lepšie. Hnusné ale pravdivé. Spamätala som sa. Zhasla som siete, telefón a miesto snahy o prázdnu myseľ som surfovala do snov na tsunami myšlienok…

Ráno bol môj časovač na aplikáciách sociálnych sietí späť na rozumných 15tich minútach. Logická časť môjho ja vie, že online verzie nás všetkých sú vyretušované - tak je vidno čo chceme ukázať a čo nie, o tom nik okrem nás nemusí ani tušiť. No iné časti môjho mozgu, ktoré sú na úrovni dvojročného dieťaťa logiku ignorujú a chcú všetko to čo majú iní. Najmä to čo majú iní. A týmto iným častiam mojho mozgu je jedno, že sa to všetko mať skrátka nedá. Chcú, chcú, chcú a závidia, spaľujú moju drahocennú energiu.

Nemám časovrat aby som do dvatsiatich štyroch hodín napchala svoj život spolu s ďalšími troma. Lebo to, čo by môj batoľací mozog chcel sa za jeden život stihnúť nedá. Z toho čo mám a denno-denne žijem by som neobetovala ani sekundu aby som mohla žiť život inak. A áno, premýšľala som nad tým…či neľutujem svoje minulé rozhodnutia. O seknutí so školou, odsťahovaní sa pánu Bohu za Lamánš, založení multi-kulti rodiny, o zánikoch priateľstiev, ktorým som chtiac-nechtiac dopomohla…Neľutujem. Všetky vývrtky, ktorými som si spestrila posledné roky sú súčasťou choreografie.

Prečo som teda závidela? Prečo sa mi jej život zdal byť lepší než môj? Kariéra, ktorú si známa zvolila nie je moja šálka kávy. Ak by som na ňu aj mala hlavu a žalúdok tak by som ju robiť nechcela. Jej cestovateľské pripínačky na mape označovali miesta, ktoré ma buď nezaujímajú alebo sa im ideálne chcem vyhnúť. Tak prečo? Prečo ma aj tak ten zelený slizký pocit závisti dostal? Lebo sa to má, lebo jej život je správnejší, viac podľa nalinajkovaného scenára o ktorom som počúvala celý život…K tomu môjmu si scenár ešte len píšem. Môj je originálny. Pre veľa ľudí pravdepodobne nudný. No mňa baví.

Idem sa venovať svojmu scenáru. Viac. Omnoho viac. A menej sieťam. Lebo siete sú dobré na chytanie závisti, radosť v nich nezachytím.