Kvetinová príhoda

Dnes sa moja viera v rešpektujúcu výchovu stretla s tromi hodinami spánku a prvým prívalom predmenštruačného hormonálneho koktejlu. Držala som sa. Ale tesne pred cieľovou rovinkou som zakopla.

Mladý pánko pochodoval cez mesto, tri dospelácke kroky predo mnou. Na našej trase domov má jedna reštaurácia veľmi peknú rastlinnú výzdobu s kvietkami a rôznorodým porastom z ktorého viem identifikovať akurát tak brečtan. Naša obľúbená hra je privoniavanie a následný výkrik: ha-čí. Mladý pánko privoniaval podozrivo dlho. Bez zvukových efektov. Ku kochlíkovému lesu čelom a ku mne chrbtom.

Photo by Luke Brugger on Unsplash

Tie tri dospelácke kroky oholili jeden trs fialových kvetín na pankáča. Okvetné lístky pretekali pomedzi bacuľaté prstíky a nebezpečne rýchlo smerovali k ústam. Nasledoval plač. “Kvetinky to bolí. Papáme jedlo z batoha.” Vysvetľovanie a veľké emócie uháňali vedľa seba a krásne sa ignorovali. Akoby som tie poučky o ošetrovaní emócií ani nepoznala.

Viac kriku a plaču. Moje bojové pozície boli polokľak alebo popoťahovanie ďalej od reštaurácie a komunikácia ako so skokanom z výškovej budovy bez padáka - všetko bude dobre. Mladý pánko mi to nežral. S jeho bojovým štýlom uvarenej špagety na steroidoch vyhrával. Musela som sa prepnúť do starej školy. Boľavý chrbát - neboľavý chrbát, clean and press (Ako sa ten cvik volá po slovensky?) s metajúcim sa batoľatom a následné pripútavanie tohoto krakena do kočíka. Povedzme, že nebol jediný so slzami v očiach. Tie moje boli od nervov aj od bolesti.

Posledné nacvičené pohyby sprevádzalo vysvetľovanie, skôr sama sebe, než malému. O tom, že viem ako veľmi ho baví chodiť a privoniavať, objavovať všetkými zmyslami - a áno, aj trhať. O tom, že hoci to nechápe ale aj on je unavený a preto pády a boje. O tom, že nie každý deň je rovnaký a maminka je dnes ozaj unavená a potrebuje aby sedel po zvyšok cesty…

Neviem v ktorej fáze môjho monológu sa pri nás pristavila stará pani. Taká chutná babička v pastelovo ružovom kostýme. Zohla sa, pozrela mi do očí a povedala: “On sa dnes naozaj bavil.Robíš dosť.” A šla ďalej. Po tom, čo som s kamoškou preberala ako väčšina ľudí na nás, batoľacie mamy, gáni a pasívno-agresívne vzdychá som zažila toto. Takáto maličkosť. Okamih, sekunda, moment dobroty a ľudskosti, ktorý by rovnako mohol byť aj snom, čírou halucináciou, ak by sa za ňou nevliekla kvetinková nákupná taška na kolečkách.

Prisahám nevymyslela som si to. Ten preklad jej slov im uberá na sile, na skutočnosti. No ten krásny pocit mi stále rezonuje v hrudi. Aj preto si ho zaznamenávam. Aj preto sa oň delím. Rada by som ich videla viac. Chcem ich aj vytvoriť, pre iných, ktorý zopár kvapiek ľudskosti v slovách potrebujú počuť.

Nebolo by to krásne?