Ako správne jesť jabĺčko

Nie tak. Nie tak! Celé telo mi tŕplo od toho ako veľmi som chcela zasiahnuť. Vytrhnúť to debilné ovocie mladému pánkovi z rúk a natočiť ho správne. Tak ako sa jesť má….Až na to, že správne neexistuje a to ako zaútočil svojimi zúbkami bolo úplne v poriadku. Inak ako to robím ja ale stále ok.

Photo by Patrick Fore on Unsplash

Presedela som svoju miniverziu jablčného očistca, rozdýchala napätie, ktoré sa mi hromadilo v čelustiach a šiji a sledovala som svoje nadšené batoľa. Pochodoval po obývačke hore dole, vrátane lezenia hore a dole po žehliacej doske a v ruke pyšne držal už skoro ohryzok jablka. Sám! Bez pomoci. Taký bol na seba hrdý. Znovu si odkusol. Keď dojedol, tak tú stopku so zvyškami, ktoré len tak-tak uchránili semienka, odhodil do odpadkového koša. Sám. Bez pomoci.

Bola som naňho hrdá. Stále som. Znovu a znovu. A rovnako na repete rozdýchavam miniočistce môjho vnútorného diktátora, control-freaka. Nie len pri ňom. Pri sebe a pri maličkostiach, ktoré ma vyhadzujú z dráhy lebo nie sú tak ako by mali byť. Ako by mali byť podľa koho? Podľa mňa? Podľa toho, ako to mám naučené a naprogramované na autopilota?

Jedna z malicherných maličkostí, ktoré som ešte stále nerozdýchala (ja viem, ja viem) sú chrbty kníh. Knihy vydané v Anglicku versus tie vydané na Slovensku majú názvy napísané každé inak! A hoci to dopraje môjmu krku aspoň trošku pohybu, z jedného pleca na druhé a späť, tak ma to irituje. Prečo? Je v tom dáka logika, ktorá mi unikla? Je to ďalšia vec v ktorej musia byť Briti iní alebo sme my na Slovensku za exotov? Budem googliť, kým sa nedozviem…Alebo kým mi to niekto neobjasní.

Nemala by som používať anglické slová v slovenských textoch. Bez tak je hanba, že mi musí niektoré slovenské slová radiť prekladový slovník. Prečo by som nemala? Lebo ma to irituje v iných knihách a nechcem robiť to, na čo s takou obľubou frflem. A to, že také slovo v slovenčine neexistuje? Koho to trápi! Určite nie hlasy v mojej hlave.

Malý celý zablatený vybral svoj pohár s vodou z blatovej mláky a rovno sa z neho napil a ja som nezakročila. Odmávla som to rukou a nechala som ho budovať si imunitu. Jemu to nevadilo. Zato sama som v hlave zdolávala boj - to čo som za matku, veď to nie je správne dovoliť mu takto ohrozovať si vlastné zdravie! Zdravá strava alebo ako na batoľa aby jedlo a ideálne zdravo. Lebo to čo je, nie je dosť a nie je dosť zdravé…Zase - podľa koho? Nehladuje. Je ako Duracell zajko energetický a spokojný. Cez deň som sa cítila previnilo, že som vnútri, keď bolo krásne počasie. Lebo sa patrí ísť von. Sama pred sebou som sa za seba hanbila. Veď to je choré!

Tie programy, ktoré mi bežia na pozadí v mojej hlave treba vypnúť. Všetky mi tvrdia, že žijem a matkujem zle. Až na to, že zle, v tomto prípade, neexistuje. Existuje môj život, pravidlá a výnimky z pravidiel, dôvody pre ktoré robím či nerobím to či ono. Existuje radosť v očiach, spontánnosť, rovnováha medzi akčnosťou a dobíjaním si bateriek, priority, životné skúšky a záhada každého nového dňa.

A aj preto ide tento príspevok von hneď ako sa zrodil. Nesprávne. Bez úprav, editovania. Nie ako prvoaprílový žart ale ako aprílový prísľub sama sebe, že budem robiť veci. Nie len dumať nad tým, ako ich urobiť aby boli správne.