Sľuby sa sľubujú, kto však ihlou šije?

Ako som už spomínala, bojkotujem aktuálne nákupy oblečenia. Potrebujem osviežujúci jarný hurikán. Nech sa roztočí na plné obrátky a preletí mojou skriňou. Nech vytriedi, to čo netreba a rovno nech to aj predá. Popri tom môže zaštopkať a opraviť to, čo je mi stále po chuti a keď už bude v takom švungu, tak mi môže odcucnúť z brucha tých XY centimetrov, ktoré mi bránia v zapnutí mojich obľúbených kraťasov.

Áno, mám diplodokusa na zadku. Aj so Spondgebobom.

Vlasami sa na jarný hurikán podobám. Mötley Crüe mi môžu závidieť. Už som sa raz skriňou prehnala a síce slimačím tempom, no svištím si to na Vinted kúsok po kúsku. Odopieranie si nákupov je to najjednoduchšie. Podľa mojich predchádzajúcich skúseností s experimentami na samej sebe, omnoho väčšie úspechy žnem pri vzdávaní sa pôžitkov, než pri aktívnych krokoch vpred. Preto sa moje kroky vpred vlečú. NO VLEČÚ SA VPRED. Ťapkám sa po pleci. Aj to je dačo. Pomaly…

Včera som zniesla svoje šijace pakšamenty z povaly dolu. S mladým pánkom sme ich preorganizovali, vytriedili sadu na výrobu vianočných pohľadníc, ktorá sa tam nejako zatúlala. Tipnite si, koľko krát som ho musela varovať, že krajčírske nožnice sú ozaj veľmi ostré a nebezpečné a može ich používať iba pri maminke, keď mu to dovolí. Schválne. Túto výstrahu som obmieňala o páráčik a špendlíky v pravidelných intervaloch. Lebo práve tie ostré nástroje ho musia lákať. Stuhy, gombíky, nite…všetko krásne a farebné prebehol pohľadom, no nemalo to ten správny říz.

Dnes sme odniesli moju mašinu do opravy. No najmä, započali sme slepačie kroky za znovuzrodením. Nášivka dinosaura na riti? Prečo nie. Lebo tie šaty mám rada. Už boli raz v oprave a keď si ten krajčír vypýtal za zašitie sedemcentimetrovej diery vyše dvadsať libier, tak mi prišlo zle. Zdieranie alebo business? Tentokrát som vytiahla ihly a nite a žehličku a nažehlovačky.

Mladý pánko aktívne rozmiestňoval nažehlovačky a aj ich so mnou nažehloval. Áno, pustila som moje mláďa k paru chŕliacej žehličke. Omnoho radšej ho učím o nebezpečenstvách pod mojou taktovkou, než aby skúšal sám bez dozoru. On je totiž ozaj odvážne a zvedavé mláďa. Tak nech radšej pohladká našu žehliacu dosku ihneď potom ako sa po nej prekĺzla žehlička, než aby tou svojou packou hladkal samotnú žehličku. Teraz vie, že žehlička “páli, páli”. Viem, že túto lekciu budem opakovať dokola ešte zopár krát ale radšej začnem hneď keď javí záujem.

A čerešnička na torte? Mikina, ktorá čakala na zašitie dier iba dva roky je konečne nositeľná. Pôvodný nažehlovačkový plán som musela vymeniť za starú dobrú ihlu a niť lebo je rozdiel opravovať nažehlovačkou dieru v látke a odpáraný zips. Oprava sa ale podarila. Najlepšie na tom? Po dnešku je môj mozog taký odpálený, že by som tak či tak len sedela a počúvala podcasty. Takto som pri podcastoch prišila gombík na košeľu aj opravila zips a diery na mikine. Cítim sa skvele - napriek vyšťavenému mozgu som nepremrhala večer. Dokonca mi to dodalo dosť šťavy naťukať tento text. Znovu, maličkosť ale ráta sa mi.

Aj líšku sme nažehlili. Privoňala si k sedmikráskam.

Himaláje som za tento jeden večer nezdolala. No škriabem sa pomaly nahor. S odoslanými balíčkami nenoseného oblečenia a opravenými kúskami toho, ktoré ľúbim sa pomaly blížim k vrcholu. Za udržateľným štýlom, ktorý bude štýlový, no stále ja.