Nalej mi - život

Túto knihu (a autora) odporúčam od prvej chvíle, prvého odstavca, prvého riadku. Lebo to bol génius a ja ho milujem. Nalej mi - život alebo Pour me: A Life od A.A. Gilla. Druhá kniha roku z čítačky dočítaná. D-O-K-O-N-A-L-O-S-Ť.

Photo by Piotr Makowski on Unsplash - ilustračne k tomu nalievaniu

Adrian Anthony Gill bol reportér, od jedál a reštaurácií cez hladomory a Teletubies až po jeho vlastnú smrť. O tom všetkom a ešte viac písal. Cynicky, s neskutočným dôvtipom a celým svojím srdcom. Písal vtipne, vnímavo, nemilosrdne úprimne, otvorene a do hĺbok, ktorých sa väčšina novinárov bojí.

Prvú som čítala túto. Nalej mi som si vypýtala ako bonus k novej čítačke, lebo čo to je zač, darovať novú čítačku bez knihy. A hej, je mi jedno, že mám v mojej čítačke takú knižnú zbierku, že by mi ju aj samotná Belle závidela. K novej čítačke, alebo sviatku akéhokoľvek charakteru, sa dáva aj kniha.

Takto tá kráska vyzerá. Na obrazovke mojej čítačky.

Štrnásť kapitol, zábleskov, nakuknutí do rôznych škár Gillovho života. Od jeho problému s alkoholom (ako sa do toho namočil, matné opijáške spomienky, až po to ako nam ním vyhral), dyslexie, štúdia, práce v predajni pornografickej literatúry v Sohu, práce s rôznymi fotografmi, sebaľútosti, o rodičovstve aj jeho rodičoch, viery…

Píše o všetkom a píše umne. Občas ma nesmierne iritoval. Zhltol slovník, a nie jeden. A vraj dyslektik, hej? Všetky tie krásne frázy, vety pozliepané občas zo slov, ktorých význam som si musela dohľadávať lebo angličtina bude navždy pre mňa druhým jazykom. Bilo mi to do očí ako moderná literatúra a jej tvorcovia zleniveli v snahe písať trefne a krásne. Bojíme sa zložitejších viet, zvonivejších či orientálnejšie znejúcich slov, ktoré by potrápili naše posledné dve mozgové bunky, ktoré odolávajú scrollovaniu. Gill sa ich nebál. Až tak veľmi, že to bolo občas príliš veľa odvahy v jednom odstavci. Prirovnanie za prirovnaním za prirovnaním a z jednej opisnej vety bol chaos. Po rozluštení bol ten chaos stále vtipný ale nemusel byť tak často na tri riadky. Najmä ak bola naporúdzi jednoduchá dvojčlenná veta.

Páčilo sa mi ako neživotopisovo poňal tento “životopis”. Užívala som si ako namiešal čriepky a útržky. Citlivo. Mala som temer stále pocit, že načúvam uvoľnenému, priateľskému rozhovoru od vedľajšieho stolu. A tie jeho prirovnania. Ak ma nesrali (čiže nezahltili celý odstavec) tak dokázali zalarmovať aj zmysly, s ktorými nemá čítanie nič do činenia. A nehovorím iba o chuti, keď už písal príspevky/kritiky o reštauráciách. Vnem na zuboch, keď nimi sťahujete chlpatú vlnenú rukavicu dolu z prstov?

Viem, že si ho musím dávkovať. Aj túto knihu som čítala pomaličky. Po trochách. Presne tak ako jedávam black forest gateau. Vychutnávam si ho. Ďalšiu porciu si doprajem…čoskoro. Ešte stále doznievajú účinky jeho slov.

Na koštovku

Ak sa vám dostane pod ruku - odporúčam. Stojí za to.