Deň s prepísaným naratívom

Na niektoré dni treba útočiť prekvapkávanou kávou a svätenou vodou. Treba zázrak. Akútny. Ideálne taký, čo zmení posledných pár hodín. Mala som šťastie a malý zázrak som objavila v pariacej sa vode. (A nie len raz, lebo ja som ja a opakovanie je matkou múdrosti.)

Photo by Hannah Xu on Unsplash

Po prvé v skratke - autom. Originál znel asi takto:

V aute na mňa mamo-kamka zaútočila na štýl dementor a ja som nestihla privolať patronusa. V lese som sa trochu pozviechala hoci som sa viac krát pristihla, že vrčím na mladého pánka, pričom mladý pánko je iba skvelým a zvedavým dieťaťom a ja som zdementorovaná. Na ceste späť mladý pánko odmietal kráčať. Nosiť, nosiť. Alebo plače, kriky a rev a doslovné plieskanie sa o zem. Konečne pri aute. Padli mi kufrové dvere v plnom švunku na hlavu, keď som prezliekala mladého pánka z vodeodolného mundúru do normálu. Mohla som to čakať. Kamoškine auto dožíva. Mala som pocit, že po tom údere ma čaká rovnaký údel no nepretiekla ani červená. Jednu hrču hore-dole rozdýcham.

V aute sa chvalabohu spalo. Tým pádom som si mohla večer dovoliť luxus - ísť sa zničiť do fitka. Zabudla som si vodu. Mašina v ktorej som si zaplatila za vodu sa na mňa vyprdla a fľašu s vodou mi nevypľula. Sviňucha jedna. Kašľať. Naskočila som na bežiaci pás a následne z neho zoskočila rovno na zamestnanca fitka. Daj mi moju vodu. Vraj treba dôkaz, že som zaplatila a manažéra. Ja som zohnala jedno, on druhé. Voda teda nakoniec bola. Zato môj bežecký pás mi vyfúkli. Ten jediný, ktorý mi zostal bol napoly pokazený - aj išiel ale tlačidlo rýchlostí nefungovalo. Buď nepridávalo vôbec alebo sa rozbehlo pridávaním rýchlosti a ja som sa modlila aby to zastavilo na čísle, ktoré ešte ubežím. Po desiatich minútach to ale samotný trenažér vzdal a sám od seba sa vypol. Ostatné som nejako dobojovala s tým, čo bolo voľné. Krása, že?

Po druhé v skratke - pešo. Originál:

Ideme na skorší autobus, lebo mladý pánko chce ísť pešo. V rytme päť krokov kráča, päť krokov ho nesiem. Robím drepy, počítam svätých…Že som si tú káričku zrovna dnes so sebou nezobrala. Ako ale dnes fúka. Prd fúka. Bunda mi zožrala sukňu a moja cudnosť je zachránená iba vďaka hrúbke mojích pančúch. Pokračujeme v udanom rytme s pridaným poťahovaním si sukne dolu. Vidíme labute šikanovať mláďatká egyptských husí. Husí rodičia, ktorým sme fandili, to ustáli a uchránili si mladé. Labute som aj tak nikdy nemala zrovna rada. Rovnako ako delfíny, sú preceňované.

Autobus sme samozrejme zmeškali. Zakývali sme mu z prechodu pre chodcov. Ako zázrakom sme stihli Mini Studio, kde mladý pánko bojkotoval všetky pesničky na úkor zahrabávania plastového hrocha do piesku. A pobil sa iba raz. No čo sa dá čakať od štúdia plného dvoj-trojročných a iba dvoch lôpt s trblietkami na hranie? Cesta domov preplneným autobusom bola sranda. Mladý pánko chcel vystúpiť zarovno všetkých vysokoškolákov a keď som ho nepustila tak spustil plač. Prežili sme v jednom kuse. Nakoniec sme si dali aj rande vo dvojke v kaviarni a na ihrisku a polozili si niektoré starinárstva.

A všetka táto krása bude o mesiac minulosťou lebo vlastníci idú na dôchodok

Čo tie prepísané naratívy?

Oba dni končili sprchou. Osvietilo ma cez prekvapkávanú dúhu v pare a bublinkách.

Prvý deň chvalabohu rachla tá strecha na hlavu mne a nie mladému pánkovi. Nosila som malého len od tej chvíle, čo mu natieklo do čižiem a jemu bolo zima na nohy. Hold, inak mi to povedať nevedel. Inak bola v lese sranda. Toľko šišiek čo sme našli a aj vingardioum leviosa už skoro vie povedať.

Vo fitku som vodu nakoniec dostala a v priestorovo-časovej núdzi preplneného fitka som znovuobjavila zopár mega dobrých cvikov na ktoré som temer zabudla. A kamarátka? Pripomenula som si, že nie všetky kamarátstva sú si rovné a niektoré treba dávkovať s rozumom.

Druhý deň mi moja sukňa privolala príjemnú konverzáciu o deadstock látkach a strihoch na šitie s jednou z mamičiek v mini štúdiu. Okrem iného sme si zahrali na jazykových bubnoch a kalimbe, ktorú asi mladému pánkovi kúpim. Malému sa odtiaľ nechcelo ísť preč, tak sa tam bavil. Potešilo ma vidieť túto rodičovskú dvojku egyptských husí - od nášho príchodu do mesta pár rokov dozadu - ich voláme Barbara a Clyve. Už sme spolu s nimi prežívali strasti a radosti odchovania nespočetných pokolení ich deťúreniec. Na autobusových zástavkach a aj v autobuse mladý pánko lámal srdcia. A cestou späť som od neznámej dostala naozaj krásny kompliment na margo môjho prístupu k výchove mladého pánka. Ozaj to zahrialo pri srdci. Rande s mladým pánkom na káve, hojdačkách a medzi starými haraburdami na predaj boli ozaj radosť. Na také by som si napriek únave dokázala ľahko zvyknúť.

Tak ako tá voda, ktorá mi roztápala prednastavenú negativitu a menila mi naratív. Lebo väčšina mojích dní je ozaj super. Nejaké tie zakopnutia sa nájdu ale aj tie majú svoje dúhy. A kto mi neverí, nech si prečíta toto