Vágne o blízkosti

Alebo aj najprv čítaj, potom odporúčaj.

O knihe som snívala od chvíle, čo ju odporúčala na svojom instagrame Sandra z kanálu Dejepis Inak. Zazdieľala úryvok relevantný k politickej situácii na Slovensku a zdôraznila koľko jej táto kniha pomohla otvoriť oči ohľadom vzťahov a partnerskej blízkosti. Keďže Sandrinu tvorbu milujem, dvakrát som neuvažovala a pridala som si knihu Umenie Blízkosti od Jána Hrustiča a Moniky Kompaníkovej na zoznam kníh, ktoré si určite chcem prečítať.

Photo by Toa Heftiba on Unsplash

Vďaka môjmu knižnému banu preleteli dva roky, kým som sa ku knihe reálne dopracovala. Očakávala som veľa. Mám rada tvorbu Moniky Kompaníkovej. V období kedy som začala čítať som surfovala vlny kníh formou rozhovorov s úsmevom na tvári. Už začiatok Monikinho predslovu mnou rezonoval.

Hanbila som sa za to, že musím vyhľadať psychoterapeuta, že napriek zaujímavému životu, ktorý vediem, napriek svojim úspechom, deťom, rodine, dobrej práci sa cítim mizerne. Nevedela som, kto som, mala som pocit, že sa ako človek, ako žena, doslova rozpadávam. Bola som smutná aj nahnevaná, žiarlila som, cítila som sa opustene, unavene, utápala som sa v sebaľútosti.

Neznie to optimisticky ale poznám ten pocit. Moje veľké očakávania od knihy sa ešte o kulilinček nafúkli. Začala som knihu odporúčať na všetky svetové strany kamarátkam, ktorým by sa mohla páčiť. Lebo,… veď je skvelá. Tak prečo nie. Skoro som ju jednej kamarátke aj kúpila. Bohu díky za zásah z hora - kamoška si ju v kníhkupectve prezrela a odmietla. V tejto chvíli sa na takú literatúru necítila. Keby som tak vedela, že ku koncu knihy budem zdieľať jej pocity…

Rozhovorová časť sa začala témou osamelosti a odtiaľ knihu začalo unášať a hojdať na všetky svetové strany. Ako taký kus kôry na vlnách potoka. Čítalo sa to pohodovo. Taký rozhovor pri tulsi čajíku. Občas som nepochytila nadväznosť otázok, že prečo, no hľadala som chybu v sebe a čítaní v posteli. Možno mi nejaká nuanca unikla. Potom ma začalo srdiť korčuľovanie po povrchu a mierne ezoterično (a to nemám s ezoterikou najmenší problém, ba naopak). Rozhovor s veľkým pánom psychológom o jeho “know how” ohľadom partnerských vzťahov, osamelosti či konfliktov - tak kde sú tie ozajstné tipy a triky. rady ako na to?

Rady, ktoré vo mne po dočítaní zostali:

1. riešiť konflikt komunikáciou a nie ho iba prežívať
2. nájsť si gestalt terapeuta alebo iný typ psychoterapie a poriešiť si svoje vlastné traumatické nánosy
3. kľúčom je empatia a vedomá snaha druhému porozumieť - naučiť sa nenásilnej komunikácii
4. buď autentická

Možno by som našla aj viac, no to by som musela vytiahnuť čítačku spod podušky mladému pánkovi a riskovať, že ho zobudím. Ten informačný šum, pred ktorým nás autor vystríha topí celú knihu vo vláááááčnosti, ktorá mi asi v polke začala liezť na nervy. A zhoršovalo sa to. Nonstop sa točilo to isté, všeobecne alebo na nejakom tom príklade. Tiež som občas naďabila na protichodné myšlienky - ohľadom lásky a potreby slobody a vzdania sa slobody. Možno som autora nepochopila a možno aj on vníma dualitu, že potrebné je oboje, no v texte to mätie. Rovnako ohľadom mužskosti a ženskosti, kedy mi knižné postoje plávali medzi tradičnými silne energeticky mužské a ženské a snahou byť moderný ohľadom emancipácie žien a zbytočného útlaku od chlapov…Hovorím, časť chyby je aj pri mne - nie je to kniha do postele pred spaním.

Posledná kapitola, kde pán Hrustič rozpráva svoj príbeh ma doklepala rovnako vanilkovo ako celá kniha. Nebolo to nepríjemné. Rozprávanie Deduška Večerníčka. Príjemné, poučné, v istých momentoch som súcitila na plné obrátky no nič svetoborné. Posledných jedenásť minút som doklepala len preto, že cieľová čiara bola už na dohľad.

Zopakovala by som si to ešte raz? Nie.

Odporučím túto knihu teraz, po dočítaní? Nie.

Ľutujem peňazí minutých na nákup? Nie.

Ak by som neočakávala zázraky a svetobornú literatúru, ktorá otrasie mojím vzťahovým a literárnym svetom, tak by som jej čítanie znášala lepšie. Tuším aj to pán Hrustič spomína niekde v tom balaste - o tom, ako naše očakávania prinášajú veľa utrpenia do našich životov…Mal pravdu. Len som ju nečakala v tejto podobe.

Za mňa také pekné dve hviezdičky. Čítali ste? Čo na to vy?

P.S. Keď sa mi potomok zobudí, prelistujem svoje poznámky a zvýraznené úseky. Doplním, vylepším…Možno. Ak sa mi bude chcieť. Lebo vágne o vágnosti. Prečo nie?