Jedenásť minút čítania

Oči mi slzili. 97 percent. Jedenásť minút čítania. To dám. To dočítam…pred…spaním. Tvrdohlavosť? Túžba mať to z krku a môcť začať niečo nové? Iné? Možno lepšie? 98 percent. Už len taký malý kúštik.

Aktuálne to mám bez štamprdlíka zato s mojím “štamprdlíkom”

Čítala som ten istý riadok asi piaty krát. Nevidela som rozmazane. Ja som videla trojmo! Posledné tri stránky som neprečítala - len som prelúštila symboly. Chápala som významy slov ale z hlavy mi vyfučali v momente ako som započala boj s ďalšou sadou klikov hákov, ktoré som čítala pre “potešenie”. Netuším o čom boli. Môžem sa k nim vrátiť dnes pred spaním znovu a len dúfať, že ma Morfeus unesie až keď dosiahnem zoznam referencií.

Kniha ma baví. Inak by som sa nedostala až tak ďaleko. Som z nej sklamaná ale iba tak na dve hviezdičky. To nie je zlé. Som prísny kritik. Ale priznávam, že sa teším na niečo iné. Prejedla som sa, pre túto chvíľu, kníh na štýl rozhovorov o vzťahoch či reálnom svete na akúkoľvek nôtu. Tečú mi slinky po niečom z beletrie a čím viac fantasy, nereálna tým lepšie. Dočítam to čo mám rozčítané a doprajem si zmenu.

Prvá hodina čítania v posteli bola príjemná. Išlo to hladko. Dokonca aj cieľ v podobe zrelaxovania a vypnutia ťukal na dvere. Začalo sa mi zívať. Oči klipkali pomaly. Bol čas odložiť čítačku pod vankúš a spať. Na pol ceste pod podušku som si všimla tých pripečených 97 percent a moja tvrdohlavá, kompetitívna príšera sa zobudila. Z nuly na sto. “To tie tri percentá nedáš? Posratých jedenásť minút? Trápna si. Pekne to dobojuj a zajtra môžeš začať niečo iné. Idééééš. No tak. Prefackaj sa, makaj. To dááááš.”

A tak som to dávala, dávala. Až na to, že som to nedávala. Viď vyššie. Nechcelo sa mi. Chcela som spať. Tlačila som sa do výkonu, kde výkon vôbec netreba. Nikoho to nezaujíma, svet nestojí a nepadá na tom, kedy čo dočítam…Sama sebe som robila zle a prečo? Lebo taký kúsok do ukončenia niečoho a ja to nedám HNEĎ?

Som rada, že som sa spamätala. Že som odložila čítačku. Dnes budem listovať späť, kým nenaďabím na kus textu, ktorý si ozaj pamätám. A poďme ponovo. Nevadí. Som o kúsok múdrejšia. Túto lekciu mám už vštepenú pri šijacom stroji a pečení, hold, musela som si ju odžiť aj pri knihe. Teší ma môj pokrok. Že som sa konečne (aspoň dúfam) poučila. O krok bližšie k plnému vychutnávaniu si kníh. Tak ako kedysi.

Máte to tak isto?