Kto sa bojí nech...ide do lesa

Potrebovala som kyslík. Bez cudzích detí, bez áut, bez rozbitých pivových fliaš, bez ľudí - alebo aspoň zredukovaným množstvom ľudí. Zbalila som malého, schytila batoh a bez kočíku sa vybrala “za dom”. Ani nie za 15 minút dospeláckym tempom, čiže 45 minút chôdze s mladým pánkom, sme dorazili do parku, ktorý by sme na slovensku prekrstili na háj alebo malý les.

Strávili sme tam niečo cez dve hodiny. Prvé kroky boli neisté - lákala ho cesta, motorky, sirény sanitiek. Potom som začala zbierať šišky a vykrikovať slovo “ŠIŠKÁÁÁ”. Na mladého pánka to zapôsobilo a pridal sa v zbere. Narozdiel odo mňa sa neokúňal a vyberal aj tie, ktoré boli napoly pochované v blate. Naháňal ma. Vyliezal na kopčeky a zbiehal z nich dolu alebo sa šmýkal dolu po riti - záležalo od strmosti. Skúmal a liepal sa na vyvalené pne stromov. Skúšal akú veľkú vetvu ešte dokáže uniesť, utiahnuť. S menšími z nich škrkal po zemi, hádzal ich dolu kopčekmi, mečoval s nimi vo vzduchu. Počúvali sme vtáčiky. Mladý pánko ich hľadal v korunách, hľadala som s ním. Ja som zdravila a mojkala psy, ktoré nám skrížili cestu. Mladý pánko im kradol loptičky a hádzal šišky. Zbierali sme kamene. Veľa kameňov. Zastavili sme sa postupne pri dvoch rybníčkoch a vystrieľali sme do nich všetky nazbierané kamene a aj halúzky v okolí dvoch metrov od hladiny. Mladý pánko vbehol do druhého rybníčka dosť hlboko aby v gumákoch odkiesol jeho vzorku až domov.

Ku koncu mladý pánko nevládal kráčať. Nechcel odísť. Sadal si na zem. Robil dlhé pauzy. Vypýtal sa na ruky a nechal sa niesť aj keď plakal, keď si uvedomil, že už ideme preč. Časť spiatočnej cesty sme sa zviezli autobusom, kedže sme z parku vyliezli na opačnej strane. Obaja sme prišli domov unavení. Najedli sme sa a spali sme ozaj dobre.

Áno, príroda so sebou prináša riziká. Čo ak si vypichne oko? Čo ak spadne a niečo si zlomí alebo vyvrtne? Čo ak ho niečo poštípe? Čo ak zje niečo jedovaté? Od toho som tam ja. Poznám riziká, dávam naňho pozor. Od toho ma má. No rovnako mu doprajem maximum slobody, ktoré dokážem ustáť. Áno, keď hodil to rozjedené jabĺčko tri krát na zem, vyváľal ho v hline a potom pokračoval v jedení, tak mnou šklbalo. Prvý krát, keď mu padlo som ho opláchla vodou. Ďalší krát som sa venovala dychovým cvičeniam. Prinajhoršom sa mi doma poserie alebo hodí šabľu. Hold, niekto ráď jablko so škoricou a niekto s hlinou. Dovolila som mu odbehnúť ďalej odo mňa. Dovolila som mu vyškriabať sa na ten zvalený strom. Dovolila som mu zbehnúť dole strmším zrázom, hoci som sa bála. Následne som zletela za ním. Div sa svete, bola to zábava.

Tých nástrah je v lese habadej ale ja sa tam, medzi stromami, cítim bezpečnejšie ako v meste. Viem, že kopa ľudí to má inak. Aj zopár jedincov z kruhov mojich najbližších utrúsilo poznámky ohľadom bezpečia:”Sama s malým? To nesmieš. Čo ak Vás niekto schmatne. Ľudia v dnešnej donbe sú všelijakí…”

Po prvé - únoscov, či ľudí čo majú prsty v obchode s bielym mäsom, by som sa viac bála niekde pri ceste. Napríklad aj tej, po ktorej kráčame denno-denne do mesta. Nie je až tak ďaleko od feťáckej štvrte. Predstava bielej dodávky kľučkujúcej medzi ihličnanmi mi príde úsmevná. Môj chlap taktiež nedôveruje lesom ale verí mne a tak si akékoľvek poznámky odpustil. Pozná ma. Viem rozumne zhodnotiť situáciu a zbytočne neriskujem. Nebudem sa trepať do lesa za súmraku.

Po druhé - viera v ľudí je veľmi ovplyvnená tým, čím sa obkolesíme. Ja nesledujem správy, nedebatujem o politike, vojnách, únosoch, náboženstvách, či násilí. Som si toho všetkého vedomá, udržujem si nevyhnutnú úroveň informovanosti ale nezahlcujem si tým hlavu a život. Čítam a počúvam to, čo mi pomáha rásť, čo mi hladí dušu. Vypĺňam si život podľa toho, ako sa v ňom chcem cítiť. No najmä žijem medzi ľudmi a sledujem ich. V realite je omnoho viac ľudí, ktorí sa prihovoria, pomôžu, usmejú sa, než tých zákerných hajzlíkov, ktorých sú plné médiá (Živým dôkazom je môj brat, ktorý precestoval polku sveta - ten by vedel rozprávať o ľuďoch. Hoci aj on zažil svoju nádielku strašidelnejších príhod, poväčšine ma udivuje príbehmi ľudskosti, ktorá prekonáva bariéry - či už kultúrne alebo jazykové. Ale o tom možno inokedy. Sú to jeho príbehy. Nie moje.).

Omnoho viac by som sa bála môjho orientačného nezmyslu, ktorý zatiaľ zvládam pokoriť vďaka farebným šípkam značiacim cestu a Google Maps, než únosu medzi stromami. Treba mi kompas a základné skautské lekcie, no už na tom pracujem.

Verím v ľudské dobro, nie naivne ale verím. Rovnako verím v to, že príroda lieči. Mne pomáha a neskutočne ma teší, že aj mladý pánko si pobyt v nej užíva. A verím sama sebe. Respektíve sa to stále učím, no zlepšujem sa. Neohrozila by som mladého pánka. Aj preto ho radšej ťahám do lesa, než do mesta.

Žiadna herňa, akokoľvek vypolstrovaná, nenahradí blatové kaluže. Cestou do herne číhajú autá, autobusy, sanitky, motorku (pod ktoré sa mladý pánko ľúbi vrhať, lebo siréna alebo hlasný motor), rozbité fľaše, občas nejakí opilci alebo blbci na elektronických skútroch, ktorí nechápu, že chodníky sú pre chodcov…Cestou “za dom” akurát tak pieskovisko.

Moja voľba je jasná. Kam to ťaháte s ratolesťami vy? Alebo aj bez nich…