A prečo nie?

Tolerujem čúranie do vane a kreslenie po nábytku a stenách magickými pastelkami. Kamoške pri prvom nie je do smiechu a pri druhom zmienenom počujem cez písomnú správu nesúhlasný hlboký nádych mojej mamy.

Vychovávam batoľa. Snažím sa mu dovoliť čo najviac. Skákanie do blatových mlák. Ak mu padne do blatovej mláky pohár a on sa z neho napije? Nádych, výdych - nech. Ochutnal sedmokrásku. Nechutila mu. Umýva so mnou riady a následne utierame spolu alebo aj sama následky týchto Niagár. Seánsy pri rieke, kedy pol hodiny hádžeme kamene do vody. Ochutnávanie všetkých ingrediencií pri spoločnom varení. Liepanie sa po stromoch a preliezkach na ktoré je ešte primladý. Všetko mu to dovolím. Aj to kreslenie po stenách a nábytku.

A prečo nie? Viem, že steny aj nábytok u nás doma sú umývateľné a naše magické pastelky ide zotrieť vlhčeným obrúskom. Ako správne batoľa sa čuduje a teší z toho keď vidí, čo sa deje a odkiaľ sa to deje, keď čúra postojačky. A radšej vo vani, než v spálni na koberci. Učím ho, že niektoré veci môže doma ale inde nie. Že niektoré veci sú v poriadku iba pri mamine.

Neverím na báchorky o tom, že ak “si ho naučím” kresliť po nábytku doma, tak to bude robiť všade. Ak mu dovolím hádzať mrkvu po kuchyni po zemi (a smiať sa tomu ako sa točí…pokojne aj pol hodiny) tak bude šmárať bez rozmyslu na zem všetko. Moje dieťa nie je robot a ani blbec. Blbcovi nevysvetlíš a iba roboty sa programujú presne a striktne.

To, že ja niečo dovolím neznamená, že ostatní sú padavky alebo to robia zle. Kamarátka dovolí jej synovi dávať si do úst kamene. Na podozrivé predmety v ústach som hotová gestapáčka. Nemám chuť trénovať Heimlichov manéver na svojom prvorodenom. Iná známa nechá jej syna ísť bez bundy v kraťasoch von. V zime. Ja vysvetľujem, idem príkladom, prehováram a ak treba tak aj bojujem. Anglická zima, neanglická zima - bunda, boty a pančuchy budú.

Všetci sme iní, tak isto aj naše rodiny. Všetci chceme pre deti len to najlepšie a chceme im dopriať to čo sme nemali alebo chceli a nikdy nedostali. Zároveň sa všetci snažíme vychovať najlepšiu verziu človeka, aká sa len dá z toho krásneho stvorenia, ktoré pľuje vodu na svoje papuče len tak zo srandy. Naši rodičia dopriali nám najviac ako dokázali a my ako deti a naše deti tak isto, objavíme dačo iné s čím sa dá byť nespokojní, čo chceme odstrániť z rodinnej reťazovky reakcií. Presne tak to má byť. (To, že kedysi bol najlepším dopravným prostriedkom kôň nám nebráni prevážať sa na často už elektrických autách. Lebo generácia za generáciou prišla vždy s niečím lepším. Prečo by to pri výchove malo byť inak?)

Nevravím, že som z celého srdca túžila čúrať do vane alebo sa hrať na obývačkovú De Lempicku. Čo si ale pamätám je nesmieš, nerob, nechaj…Veľa krát. Často. Teraz ako dospelá si tie slová hovorím sama. A brzdí ma to. Preto: **A prečo nie? Čo najhoršie sa môže stať? A prečo radšej nie áno? **

Kopa mojích zákazov pramení v móde unavenej matky na autopilota. Avšak rovnako veľa zákazov pramení v očividnom alebo občas podprahovom: čo na to ostatní? Čo si o MNE pomyslia? Lebo mladému pánkovi je tri krát u plienky, že olizovať blatníky skrátka nie je hygienické. Nie, nemá to dovolené. Straší ma predstava všetkých tých výkalov, baktérií a prebdených nocí pri chorom dieťati. No zaprasané dieťa od hlavy až po mamine členky na autobusovej zástavke? Kvôli pohoršeným pohľadom tých pár babiek letiacich do LIDLu nebudem kaziť mladému pánkovi zábavu.

Všetky mamy máme iné hranice. Ustojme si ich. Samé pred sebou, pred našimi rodinami, ktoré nám s láskou ale aj tak vytrvalo ľúbia pindať do výchovy a aj pred viac či menej blízkymi cudzími, ktorých môžme mať v….“A prečo nie?” je ozaj dobrá zbraň ak sa používa úprimne. Pri deťoch a v mojom prípade aj vo vzťahu samej k sebe.

Prečo nie?