A znovu...

Aktuálne fičím na jednom blogu. Žena, ktorá ho píše je inšpiratívna mamina a moja kamarátka. To, že sme sa dlho nevideli zachraňujú internety a aj možnosť nazrieť za oponu jej sveta cez denné príspevky, ktoré pridáva.

Tak veľmi sa v nich vidím. Tak veľmi ju obdivujem. Tak veľmi ma inšpiruje. Aj to, že teraz klikám do kláves miesto pozerania prednášky od Stephena Kinga, je jej zásluha. Nevie o tom. Ale mne sa to ráta.

Keď som zistila, že píše blog, denné zápisky, už ich mala pekných pár na webe. Neprečítala som ich. Ja som ich vdýchla na jeden raz. Osviežili mi dušu. Nie len, že som znovukontaktovala ich “mamičku” (z čoho vyplynula príjemná online debata) a naordinovala si dennú dávku jej nových riadkov o bežnom živote akčnej mamy dvoch potomkov, ale zmyslela som si, že chcem spraviť to isté. Písať. Denne. Prečo nie?

Bol začiatok apríla. Mesačná výzva sama sebe. To by som mohla dať, nie? No…Vydržala som pár dní. Presnejšie štyri. Týždeň bez textov a ja som stále verila, že si to cez spiatočné odátumovanie zakamuflujem. Že dobehnem zameškané a dám to. Páčila sa mi moja naivná viera v samu seba. Až na to, že tam nebola viera v samu seba - moja hlava (ego?), tá tvrdohlavá, hrdá beštia sa mi vysmievala, cepovala ma, vyhrážala sa mi. To len štyri dni a odpadnem? A tomu sa vraví snaha? Môžem to rovno zabaliť s celým písaním ak k tomu chcem pristupovať takto.

O dvanásť dní neskôr. Čítam ďalší príspevok z kamarátkinho blogu a okrem odrobiniek, v ktorých sa naše životy podobajú (objavujem, že ich je za jedno či dve priehrštia a to ma teší) si uvedomujem, že nežijeme identické životy.

Ona je mama dvoch, trénujúca na tryathlon. Verím, že tak ako jej životospráva, tak aj jej časový harmonogram sa líšia od toho ako žijem ja. Nevravím, že žije správnejšie než ja. Žije najsprávnejšie svoj život. Zrejme neodkväcne skoro každú noc pri svojom batoľati pri uspávaní. Pravdepodobne je efektívnejšia v tom či onom a má tých svojich dvatsať štyri hodín rozhádzaných inak ako ja. To však neznamená, že som zhmotnené pisateľské zlyhanie. Učím sa korčuľovať na tomto svojom krásnom rybníčku a to, že sa mi občas noha po stehno preborí cez tenký ľad únavy, či už mentálnej alebo fyzickej? Stáva sa. Oprášime kolená a skúsime to znovu.

Aj toto oprášenie a bambiliónty pokus začať odznovu ma lákali na klamanie samej seba s doháňaním textov, dopisovaním narýchlo a nakolene. Len aby som znovu neprehrala. Nezlyhala. Sama pred sebou. Veď sa to za mnou ťahá ako taká pachová stopa, všetky tie svieže začiatky a hrubé čiary, ďalšie znovuzrodenia a nové kapitoly. Tá horkosť, ktorú som pri tej myšlienke pociťovala mi zachutila inak, keď som si dovolila pozrieť sa na tie večné začiatky z opačnej strany - veď ja to za ten svet nevzdávam. A tridsaťpäťročná ženská, ktorej snívanie o písaní nedá furt pokoja? Naivné. Viem. Ale istým, prišvihnutým spôsobom aj obdivuhodné.

Čiže, bude toto denno-denný príspevkový maratón? Ani srnka netuší. Snaha z mojej strany bude. Príliš veľa nápadov sa mi preháňa mysľou a ony chcú von. Ak aj budú pauzy, tak sa nechcem cepovať. Ak zaspím pri mladom pánkovi, tak zaspím. Ak tú polhodinku venujem obľúbenému seriálu vedľa môjho chlapa, tak sa svet nezrúti a môjmu vzťahu to iba prospeje. Ale áno, snaha bude. Čo najčastejšie.

Okrem iného, ako tak častejšie píšem a rýpem sa v tých svojich útržkoch dní, objavujem opakujúce sa vzorce. No a neporýp sa v nich, keď je to zdarma a možno to pomôže. Mne a možno aj dakomu inému. Hore ruky ak tu kope aj niekto iný za tím NikdyNieDosťDobrá.