Memoáre

Mám rozčítané memoáre osoby o dva roky staršej odo mňa. Nostalgia a sentimentálnosť zaúradovali - zbehla som do knižnice a v prestávkach pri mamičkovaní lúskam stranu po strane. Moja šedá kôra mozgová by zložitejšiu literatúru pravdepodobne neustála so zdvihnutými viečkami.

Photo by Rhii Photography on Unsplash

Hranie sa na machra počas strednej, vylomeniny s rovesníkmi, ospevovanie kolegov všetkých vekových kategórií a neustále zdôrazňovanie toho, aký bol rád, že hral vedľajšie kolo lebo mal šancu aspoň privoňať k normálnemu životu…Ešte som neskončila s čítaním, no klokoce to vo mne ako v kotli. Myšlienkami, nie kritikou.

Kniha, skoro tristostranová, ktorej nosným pilierom je šťastie autora-herca na filmovú rolu. Nie je to príbeh detského vojaka, ani dievčaťa čo získalo Nobelovku, či vzdelanej kočky, ktorá musela ísť proti rodine aby mohla študovať. Dvestoosemdesiatosem strán. O chlapcovi, ktorý mal šťastie a dobrý život. Čím viac sa blížim ku koncu, tým menej ma zaujíma on a jeho čarovný život. Viac a viac sa zaujímam o svoj život. O životy “obyčajných” ľudí okolo mňa…

Niektoré príbehy, ktoré mi prerozprávali ich hlavní hrdinovia by vydali na biografiu, ktorá by obsahovala menej repetície a vaty než tá, ktorou sa zabávam pri kojení. O farmaceutke, ktorá sa vydala z lásky no jej manžel bol z nižšej kasty a tak ju jej rodina zavrhla. O žene, doktorke, ktorá pracuje na jednotke intenzívnej starostlivosti a ktorá predtým pracovala na núdzovej linke. O bláznivom vlastníkovi baru, ktorý kedysi vlastnil nahrávaciu spoločnosť. Tie sú špičkou ľadovca, no rozhovor čo rozhovor sa utvrdzujem v tom, že všetci žijeme príbeh hodný prerozprávania. Od asistentky v škole, ktorá si privyrába ako kuchárka v krčme, cez bakalárskeho odpadlíka, čo varil kávu a pomáhal iným nájsť si prácu, až po umeleckú fotografku, ktorá opravovala bicykle po Londýne.

Za každým z nás sa skrýva príbeh hodný prerozprávania - Odfotila Asia Walecka

Načančané motivačné citáty o tom, že sme hlavnými hrdinami svojich životov a rozhodujeme o tom do akého žánru spadajú, majú pravdu. V dvetisíc devätnástom som sa pohrávala s myšlienkou vyspovedať výnimočné ženy, ktoré žijú okolo mňa a inšpirujú ma. Dotiahla som to až po dva texty. Dozvedela som sa z nich, a realita mi to doteraz znovu a znovu potvrdzuje, že sa podceňujeme. Teda väčšina z nás. Vidieť ako ďaleko sme to dotiahli? Čo všetko sme ustáli? Koľkým ľudom sme zmenili život? Koľko zaujímavých kapitol by sme dokázali zaplniť príbehmi, ktoré sme prežili. Skláňame hlavu, ignorujeme komplimenty a veríme, že náš život nie je plný mimoriadnych udalostí. Že to ako žijeme je norma pre všetkých, minimum. Až na to, že nie je.

Hodnotím podľa svojho života a životov, do ktorých mi bolo dovolené nakuknúť. Bežnosť je opona za ktorou sa skrývajú nástrahy zlomených sŕdc, podrazov, kariérnych rastov a pokĺznutí, radosti a starosti materstva, cestovania, života mimo rodnú hrudu, chýbania, strát a nálezov…Môže to byť (absurdná) dráma či akčný film, telenovela, pre niektorých horor, cestopis, iný lietajú v romantickej komédii a občas to môže zaváňať riadnym sci-fi mínus ufóni. Dokonca je možný aj žánrový remix. Lebo prečo nie. Záleží od rozprávača.

Tom v jeho memoároch lipne a túži po maličkostiach normálneho života a ja ho chápem. Tie maličkosti sú skutočnými ťažnými koňmi všetkých všedných dní. Dávam si ich do hľadáčika. Či už vďačnostníkom alebo aktívnym prežívaním v prítomnosti. No najmä si uvedomujem, že hlavu môžem držať hrdo hore. Dokázala som toho veľa. Možno by mi prospelo spísať si to, sama pre seba. Lebo cesta, ktorú som prešla je za mnou a ja nemám tendenciu otáčať sa stále späť. No ako inak ozaj pochopím ako ďaleko som zašla. Koľko kapitol plných akcie či sĺz mám na konte? A koľko ma ich ešte čaká.

V autobiografii, ktorú hltám, som už skoro na konci. Áno, pravdepodobne sa vrátim aspoň jedným očkom znovu na strednú školu čarodejnícku, či už filmom alebo prelistovaním jednej, dvoch, siedmych, knižiek. No najmä si dovolím obzrieť sa na svojej ceste, potľapkám sa po pleci. Zvládla som toho veľa. A môj dokonale obyčajný život? Budem si ho aj naďalej vychutnávať plnými dúškami.

Inak, koketujem s myšlienkou reštartovania projetku o výnimočných “obyčajných” ženách. Daj mi vedieť, či by si bol/a zvedavý/á…

Ak si sa dočítal/a až sem - ĎAKUJEM. Prosím, daj mi o tom vedieť. Koment sem, správa niekde na sieťach. Nech viem, kto ma číta. Písať budem aj tak to, čo chcem. :)

Nezabudni - mám ťa rada!