O káve a stratených priateľstvách

Asi dva týždne dozadu som objavila mimoriadnu kaviareň. No, objavila…Odvážila som sa do nej vkročiť aj s mladým pánkom visiacim na mne. Mladý pánko spal a ja som si čakanie na môjho chlapa chcela spríjemniť trochou kofeínu.

Tá kaviarnička mala na tabuli pred dverami miesto klasického “better coffee” na nalákanie zákazníka vzorec kofeínu. No odolaj takému lákadlu. Staré drevené dvere, ktoré sa nedajú riadne zatvoriť viedli do maličkej miestnosti, v ktorej sa tiesnil bar a tri stolíky. O poschodí s ďalšími tromi stolíkmi som sa dozvedela až po prekročení prahu. Na bare stáli krabičky, dózy, vrecúška plné rôznych kávových zŕn od viacerých menších pražiarní. Žiadne jedlo, žiadne sirupy, žiaden cukor…Rozmanitá káva a čaje.

Barista a zároveň majiteľ rozumel káve a priam sa rochnil od radosti, že sa o nej so mnou môže rozprávať kým mi pripravoval filtrovanú kávu cez kalitu. Potom mi doprial priestor vychutnať si tie dobre investované tri libry.

To bola chuť! Usŕkala som si po troške, opatrne. Tá šálka lahodnej čiernej kávy zapôsobila ako čierna diera - vtiahla ma do spomienok - tak plynulo a nenásilne, že…

Instagramová hviezda zo mňa nebude ale tá káva bola ozaj stobodová

Prvý dúšok. Oviali ma čučoriedky, papája. Endorfíny vystrelili cez strechu. Nevedela som sa rozpomenúť, kedy som naposledy ochutnala takú zvláštnu a nehorázne dobrú sortu kávy. “Tá by chutila Westymu”, prebleslo mi hlavou. Westy je angličan, ktorý nesie plnú zodpovednosť za prepuknutie mojej kávovej posadnutosti. Bol to môj dobrý kamarát.

Bol. Minulý čas. Ani neviem kedy presne začalo naše kamarátstvo zvetrávať a kedy po ňom nezostala ani zaprášená reťaz starých správ niekde na sociálnych sieťach. Plynule sme zmizli jeden druhému zo života. Zostala mi po ňom moja láska ku káve, tamper (kto viete ako sa táto vec volá po slovensky, dajte do komentov prosím) a zopár fotiek.

Zo šálky kávy ubúdalo a ja som sa rozpamätávala na ďalšie a ďalšie stratené priateľstvá. Moňuch, Vlaďka, Lenka, Bea, Chumáč, Heňa, Paťo, Domčo, Minami, Victoria,… Niektoré sa postupne rozplynuli, tak ako to s Westym. Niektoré som pokazila svojou blbosťou a ľudia si povedali, že so mnou už čas strácať nechcú. Mladosť a s ňou spojená hlúposť, necitlivosť - aj tak sa človek učí. Niektorými priateľstvám som uťala korienok ja. Lebo som cítila, že mi viac brali ako dávali.

Photo by Shane Rounce on Unsplash

Káva chladla a tým sa jej chuť menila a naberala na komplexnosti. Som na tom rovnako. Mením sa, rastiem. Ja aj všetci ostatní. Nikdy nebudem tou Peťou spred desiatich, pätnástich rokov. Ani by som ňou znovu byť nechcela. Ďakujem pekne. Je mi skvele tu kde som teraz. Miesto smútku spomínam s nebadateľným úsmevom na tvári. Všetci stratení mi dali veľa, dovolili mi podrásť do mojej terajšej formy a krásy. To pekné čo mi ich pripomína mi nikto nevezme a ja len tajne dúfam, že aj v ich hlavách zostalo dačo z toho, čo prináša úsmev a povzdych nad “starými dobrými časmi”.

Teraz by som možno spravila niektoré veci inak - vyjadrila sa citlivejšie, našla si viac času na stretká a nerušila stále dohodnuté plány, úprimne konfrontovala človeka aby sa veci vydiskutovali miesto toho aby nevypovedané zadusilo priateľstvo…Ale “čo ak bodaj by krajina” stojí na lekciách, ktoré som sa naučila v minulosti, najčastejšie na svojich vlastných chybách. Zaplatila som stratou kamošov a kamošiek. Tí, ktorí odišli vykresali lepšiu verziu mňa pre mojich terajších priateľov.

Občas sa straty stretnú s nálezmi a povstane z nich vzťah ešte silnejší, úprimnejší a zdravší ako predtým. Odležanie priateľstvu môže prospieť. Jedinci dospejú. Zmúdria. Potom stačí otvorená debata so srdcami na stole a defenestrovaným egom…Aj takého anjela mi prifúklo do života a neprejde deň aby som za ňu neďakovala vesmíru a entitám, ktoré mi ju vrátili. No a čo, že naše priateľstvo malo niekoľkoročnú dovolenku?

Učenie sa zďaleka nekončí - cítim, že niektoré vzťahy slabnú. Niektorí priatelia mi slušným a nekonečným neurčitom v “čoskoro si zavoláme” dávajú najavo, že rastú iným smerom než ja. Pri niektorých strácam z rovnakého dôvodu pôdu pod nohami ja. Mám šťastie na zopár trvaliek, ktoré zapustili korene hlboko a dávajú mi najavo, že sú so mnou na dlhé trate, že rastieme životom spolu - ĎAKUJEM, že ťa mám!

Je to normálne. Meníme sa a je to krásne. Nevyspytateľné. Priatelia prichádzajú a odchádzajú. Môžu sa vrátiť, v správny čas. Je dobré nechať ísť tých, ktorí sa potrebujú posunúť ďalej. Rovnako je v poriadku ak sa ja potrebujem rozlúčiť lebo som podrástla iným smerom. Niektoré priateľstvá zažijú znovuzrodenie a niektoré nečakané vyklíčia samé od seba v neprebádaných končinách. Volá sa to zmena. Volá sa to život. A tak to má byť.

Je tu jar! Alergici, majte sa na pozore!

Z dumania ma prebrala prázdna šálka a dve krásne modré oči, ktoré sa mi snažili vyliezť z nosiča. Aj s tými teraz pracujem na budovaní krásneho, zdravého vzťahu.

Ak si sa dočítal/a až sem - ĎAKUJEM. Prosím, daj mi o tom vedieť. Koment sem, správa niekde na sieťach. Nech viem, kto ma číta. Písať budem aj tak to, čo chcem. :)

Nezabudni - mám ťa rada!