Rande so Zrkadlom

Zašla som si večer na pivo. Neočakávala som veľa. Debatu, alkoholovú eufóriu, spoločnosť. Bavila som sa. Bolo mi dobre. Vtedy zahlásila: “Rada píšem. Ale…” Zľakla som sa a spozornela. Uvidela som sa. V kompaktnejšom balení ale inak ako cez kopírák. Čo obdivujem, čo sa mi páči a čo mi lezie na nervy. Na nej…mne. Stret s realitou bolí. Môžem sa usmievať, prikyvovať a usrkávať si z piva, páliť jednu za druhou. Čo som vnímala neodvnímam.

Ozaj ma takto vidia iní? Som to ozaj ja? Akceptujem alebo skrývam? Možno iba maskujem, hanbím sa alebo nevnímam.

Nevedela, že vidím.

• Rozprávala…prieveľa. Prirýchlo, nezreteľná výslovnosť a iba o sebe. Opýtala sa ale len zriedkavo čakala na odpoveď. Väčšinou uprostred premostila späť na seba. Koľkokrát totálne nezmysly, len aby jej neochrmeli hlasivky z toľkej nečinnosti.

• Kreatívna…najmä v oblasti výhovoriek. Striedala to ako bežec na prekážkovej trati. Nápad, ale… Inšpirácia, ale… Sen, ale… Prečo to kurva nejde. Nič, všetko. A vina je inde. Nie na jej hracom poli, lebo ona má iba dobré hracie figúrky. Hýbať s nimi sa však bojí. Čo ak by začala hrať?

• Nespoľahlivá diktátorka. To o sebe vedela. Ak sa ukáže tak s polhodinovým sklzom a aj to je zázrak. Ruší stretká, neodpisuje, nevníma. Ale skúsi jej niekto stúpiť na odtlaky pohodlného prežívania v “Aleworld-e”. Supí, pení, vadí sa a obhajuje prečo je “ale” a Hlava 22 to isté. Diriguje, nevedome avšak vytrvalo.

• Neznesie veľa, s pribúdajúcim množstvom promile miluje všetkých a všetko, hlasnie a mení sa na továrenský komín. Príliš veľa kontaktu, ľudí, tlaku… V skratke príliš veľa je priveľa. Nevie kedy prestať, no vie si obhájiť prečo je to tak ako to je. A ona nie je na vine, ak by sa niekto pýtal.

Dopíjala som a hádzala bobky. Jeden za druhým. Bála som sa toho čo som videla. Vedela som, že vidím seba. A ak sa vidím ja pri nej, viem čo vidia iní pri mne. Mňa.

Talent, vnímavosť, kreativitu a krásne oči. No aj strach, výhovorky, pochybnosti, lenivosť a sklony k prejedaniu sa slaninou. Podoba sa nezaprie.

Nakoľko však vidím samu seba a nakoľko sa potápam a hľadám chyby lupou?

Kritika je jedno. Úprimnosť je druhé. Realita je niečo medzi a trochu naviac.

Neľutujem sa a ani sa nepotápam. Len sa na seba pozerám otvorenými očami bez ružových lenoniek. Vidím s čím sa musím naučiť žiť a na čom sa dá zapracovať. Najmä však SOS signál s jej: “Rada píšem, ale…”. Môžem sa občas chovať ako koza, ignorovať ľudí, na ktorých mi záleží, rozkazovať a vyhovárať sa, no s bojkotovaním svojich snov s “rada píšem, ale…” si ničím život najviac zo všetkých neduhov a to zahŕňam aj fajčenie. Kým pácham sabotáže sama na seba, nemôžem kráčať vpred. To je jak snažiť sa naučiť plávať s desaťkilovým šutrom na krku. Utopiť sa a s tým aj všetko ostatné.

A čo tým chcel básnik povedať?

1. Je dobré sa úprimne na seba pozrieť. Zbytočná nadváha sa dá vždy zhodiť ak sa človek rozhýbe.

2. Akceptujem a ľúbim čo nedokážem zmeniť. Čo za zmenu stojí…rozhýbem tú riť a ide sa. Život je len jeden a ja som Ťapákovcov nemala rada ani v škole, nie ešte aby som si ich naklonovala do vlastného života.

3. Mám šťastie na ľudí. Učia ma, zrkadlia, či trénujú vo veciach, ktoré mi až tak dobre nejdú. Som za každého z nich vďačná. Okrem všetkého ostatného sú aj inšpiráciou. Napríklad na článok ako je tento.