Hľadanie štýlu

Moja obľúbená blogerka je späť z prázdnin. Klikla som na jej blog a okrem prečítania jej nového článku som si pripomenula ako milujem jej vizuál, ktorý zaváňa Dáhlím a farebná škála je svieža rovnako ako jej štýl písania.

Skúšala som niečo podobné s blogom aj ja. Dopriala som tomu dosť dlhú dobu aby som sa uistila v tom, že to nie som ja - uprataná a nalinajkovaná. Zmierovala som sa s tým, že stále hľadám, no zistila som, že som našla. Môj štýl je chaos, neporiadok a rast, zmena a istá nepredvídateľnosť - natruc všetkým poučkám o tom tom čo robiť a nerobiť s blogom. Tie slová, znejú odradzujúco a negatívne ale sú trefné. Neviem sa zmestiť do jednej kože. V jednu chvíľu píšem chlípne poeticky a následne prakticky mamičkovsky. Píšem pravidelne ako dedkove staré hodinky a následne mám niekoľkotýždennú až niekoľko mesačnú pauzu. Je to tak v poriadku. Ja taká som.

Stačí sa mi pozrieť na poličky kníh alebo do skrine. Okoštujem a ak sa mi ľúbi, tak si doprajem aj ďalší glg, alebo rovno fľašu. Ak nešmakuje, odnesiem do knižnej búdky alebo darujem tam, kde si pochutnajú viac než ja. Moje permanentné knižné lásky sú aj Bulgakov, aj Gill, aj Bradbury, aj de Beauvoir, aj Rowling a Tolkien a aj Maté či Chrobák a Kovalyk.

Bojím sa pohodlia lebo z neho leniviem - v oblečení a aj v mozgovni. Knihy musia prebudiť emócie, oblečenie prebrať k životu a moje písanie ma musí prekvapiť. Z kníh, na ktoré som zabudla hneď po prečítaní, som mala krízu, kedy sa mi čítať ozaj nedalo. Nie, že nechcelo ale nedalo. Fyzicky sa mne, knihožrútke, hnusila predstava skenovania slov, riadkov a strán za akýmkoľvek iným účelom ako čítať mladému pánkovi. Legíny, či ustrihnuté rifle a nadrozmerná mikina boli volaním o pomoc a nie výpoveďou o tom kto som. Necítila som sa v nich ako ja. To oblečenie tvrdilo, že som vzdala všetky snahy žiť. Kričalo - neviditeľná, unavená, nudná. A hoci ako mama nežijem prevratné dni hodinu od hodiny, tak to nie je také zlé aby som bola legínová. Legíny nie sú zlé ak sa v nich človek cíti k svetu. No ja sa tak v nich cítím iba vtedy, ak som spotená a zdvíham svoje nové najvyššie váhy vo fitku. No a písanie neexistovalo. Lebo načo? Čo môžem povedať? Napísať aby to stálo za prečítanie? Ak to pero nechytím tak nezistím. Viem to, lebo to, čo zo mňa na ten papier vyliezlo, keď som sa konečne otvorila písaniu, prekvapilo a prevalcovalo aj mňa samu. A stále neviem ako sa vzhľadom na tie texty cítim.

Môj štýl je aktuálna predpoveď počasia - len zriedka taký aký predpokladám, no častejšie taký aký potrebujem. Len toho pohodlia treba ubrať.

Idem brúzdať, hľadať, experimentovať a prekvapovať samu seba. Lebo prečo nie?