Docapkaná

Áno, môžem si za to sama. Nie len tým, že ešte stále dobrovoľne kojím. Áno, som mama a milujem to. No, občas mi chýba moje telo.

Teraz je moje telo mliečny bar a preliezka. Je ohrievačom v posteli do ktorého sa kope, lebo slúži aj ako zábrana, aby batoľa počas noci z tej postele nezletelo na zem. Je dopravným prostriedkom keď bolia nožičky. Je sedačkou. Je stoličkou, pri obedoch a večeriach. Je toľkými vecami, že akosi nestíha byť mojím telom. Tým, o ktoré sa snažím (tvárim sa tak) starať.

Tak rada by som sa oň reálne, častejšie starala. Alebo mu dopriala priestor na dýchanie. Chvíľku, kedy sa ho dotýka oblečenie alebo len voda zo sprchy. Kedy môže rozpažiť ruky bez toho aby mu na nich z ničoho nič viselo dieťa a rozjedená špageta.

Otriasam sa, naťahujem si ramená a premýšľam prečo o tomto, do šľaka, nikto nikde nepíše a nehovorí. Že s príchodom mláďat sa matky na istú dobu vzdávajú výhradného práva na svoje telo. A ja viem, rýchlo vyrastú a nebudú chcieť ani len držať za ruku, nieto ešte sa túliť k mame. Bude mi to chýbať. Bla, bla, bla. Teraz mi chýba priestor. Úteky na záchod za slobodou nestačia. Mladý pánko už zmákol otváranie obyčajných kľúčiek a v zahraničí niet babky či uja, ktorí by situáciu zachránili.

Tým sa vraciam na začiatok - môžem si za to sama. Tie hranice, o ktorých sa všade píše a hovorí, jeden deň nastavím a potom ako v Indianovi Jonesovi sa začnú posúvať bližšie a bližšie, zvierať ma v tuhom zovretí až kým nenarazia na môj limit. A ja vybuchnem. Dnes som sa bezpečne odplazila z postele v poslednej stotine sekundy. Ešte jedno kopnutie alebo dokonca i pohladenie, by mnou mrštilo von - z kože, z izby, z bytu. Pravdepodobne s krikom.

Ja viem čo potrebujem. Nie som blbá. Pár krát do týždňa cvičiť, občas 20 minút osamote, nejaký ten večer na venovanie sa svojím koníčkom. No často sa hrám na nenahraditeľnú a prokrastinujem vo vydupávaní si mojich priorít.

Môj chlap je super otec. Dokáže dať malému raňajky a venovať sa mu, kým mama vybehne cvičiť. Rovnako mu dokáže dať večeru alebo ho obliecť do pyžama, keď potrebujem ztriasť zo seba stres z miliónu denných maličkostí. Tak prečo regulujem svoje rána podľa toho, kedy sa moje mláďa zobudí? On môže spať a ja si stále môžem nastaviť budík a vyplížiť sa cvičiť. Tato sa postará a mama bude v dobrej nálade väčšinu dňa. Môj chlap nikdy nenahradí mamu, no je rovnocenný rodič a mladý pánko ho miluje. Takto im doprajem viac chlapských chvíľ a zároveň príjemnejšiu mamu a pratnerku.

Všetko to stojí a padá na mne. Povedzme, že asertívnosť a komunikovanie vlastných potrieb sú lekcie, ktoré si stále doštudovávam. Idem si nastaviť budík. Zajtrajšie ráno patrí mne a činkám.