Príčina - následok

Debilná, debilná, debilná čítačka! Áno, poslednou dobou čítam prevažne knihy na čítačke. Väčšina môjho času na čítanie je po tme. V posteli, uspávajúc moje dieťa. Nebudem sa sabotovať svietením a snahou obracať stránky, kým sa mi v náručí mrví mladý pánko.

Čítačka má prechodné bydlisko pod mojím vankúšom. Telefón je fajn vec ale čítačka má lepšie svetlo na čítanie v noci pri malom. Nejakým zázrakom ho menej ruší jej svetlo. Plus ak vytiahnem na verejnosti Kindle (Ozaj som to skúsila pár krát a tie divné pohľady v krčme boli na nezaplatenie.), ľudia si myslia, že sa nudím a tým pádom ma môžu otravovať. Zato, keď čumákam do telefónu, tak mi dávajú všetci pokoj. Nechápem odkedy je bezmyšliekovité scrollovanie sociálnych sietí považované za plnohodnotnú aktivitu a naopak čítanie si za nudu. Sto ľudí, sto chutí. Nevadí. A tak miesto toho, aby som so sebou ťahala ďalší kus techniky, mám v telefóne stiahnutú aplikáciu, ktorá je zosynchronizovaná s mojou čítačkou.

Najviac ma vytáča, že si za to môžem sama. Ten kus plastu kričí, bliká a informuje s dostatočným náskokom o tom, že mu treba šťavu. Ja ho ignorujem, ja za to platím snahou nezaspať pri uspávaní mladého pánka potme.

Toto je inak ponaučenie z ezopových bájok môjho života - môžem si za to sama. Som unavená jak zbitý pes, lebo som ponocovala? Kto mi kázal “ešte jednu stránku” do tretej do rána? Bolí ma hlava lebo som za celý deň vypila päť káv a možno pol deci vody? Mladého pánka naháňam s pohárom vody. Čo mi bráni si z neho sem-tam upiť aj sama? Bojujem s malým vonku, lebo chce skákať do mlák v teniskách? Kto mu zabudol dať usušiť gumáky po poslednej mlákovej seanse?

Pri kamarátkach, ktoré si u mňa filtrujú často identické výlevy frustrácie viem byť empatická. Sme ľudia. Ba čo viac. Sme zničené matky (a krstné, tety, kamošky…). Stáva sa, že sa nám nedarí, nechce. Zabúdame, robíme chyby.

Pri sebe používam techniku, ktorú s krstnou voláme súkromné koncentračné tábory. Niekomu cudziemu sa to môže zdať byť prehnané. Koncentráky boli číre zlo. Občas sa tomu však moje myšlienkové pochody blížia. Mučím sama seba, nadávam si, nonstop a dokola. Udupávam sa do zeme. Nafukujem svoje malé zlyhania do rozmerov, za ktoré by sa nehanbili ani v americkom blockbusteri. Moje krehké sebavedomie bojuje o prežitie. Pričom aj ja som stále iba človek. Hoci sa vidím iba v zrkadle. A aj do toho sa poslednou dobou pozerám zriedka. V lepších momentoch sa snažím byť sama sebe kamarátkou. Občas sa mi to aj darí. Pomaly sa prepracovávam k tomu, byť k sebe zhovievavejšia.

Áno, môžem si za to sama. Nie debilná čítačka. A kupodivu nie, debilná ja. Možno to je na niečo dobré. Možno nepôjdem spať znovu o tretej ráno, keď už je tá baterka vybitá. Možno mi dobre padne napiť sa vody a nechať mladého pánka s tatinom, kým si na pol hoďku ľahnem aby mi zabrala tabletka od bolesti. Možno je akurát dnes ten ideálny deň na návštevu múzea miesto behania po parku.

A tak, dám čítačku na nabíjačku, dopijem pohár vody a idem spať. Tenisky sa sušia. Aj jeho aj moje. Veď je to len voda.A nabudúce ozaj zamierim do múzea.