Dračie metódy v praxi

Hnev. A s ním spojené sklamanie. No najmä hnev. Skloňujeme a objavujeme jeho odtiene. Ja a mladý pánko. Ja ho skloňujem, študujem a sem-tam si ním pretriem oči, ako prstami na ktorých sa stále drží páľava čilipapričiek. Mladý pánko sa s ním učí žiť a ako ho skrotiť.

Spolu sme si čítali o dráčikovi Rúfusovi, ktorý nevie zostať pokojný. Je to krásna knižka. Mamička a priatelia mu radia ako na to - počítať do desať, vyrozprávať sa, zavýjať na mesiac, vybehať ho…Dobré tipy. No, keď realita udrie na citlivú strunku a ja zabránim mladému pánkovi skočiť pod kolesá autobusu spustí krik a metódu rozvarenej špagety - dŕb ho na zem.

V dobrých chvíľach mu robím jeho vlastného Sira Davida Attenborougha (skloňovať alebo neskloňovať, to je otázka? Vyzerá to blbě aj tak aj tak). Vysvetľujem, že mu verím jeho hnev ale autobus by mu ublížil. Že je v poriadku sa hnevať a kým nevie inak, tak je dobré ten hnev vyplakať, ale snažiť sa utiecť od mamy rovno na rušnú cestu je nebezpečné. No a sú chvíle, kedy ho len držím, pery stisnuté, že ich skoro nevidno a v mojej hlave sa mi prehráva alternatívna možnosť. V tej naňho ziapem, či mu šibe a či nás až tak neznáša, že chce svoj život zabaliť taký kua mladý. Aj k môjmu vnútornému monológu mám komentár od Sira Attenborougha. Pripomína mi, že mladého pánka ľúbim a mám dovolené cítiť hnev, že to je normálne. Že za ten hnev nie je zodpovedné to uplakané batoľa ale ja. Sú dni, kedy ten komentár posielam do riti.

Nič to na realite nemení. Komentár má pravdu. Samozrejme sa mu to ľahko hovorí, keď má odstup od hlavného diania a všetkých tých emócií. No a keď ja, dospelá žena stále neviem kočírovať svoj hnev, ako to mám očakávať od decka, ktoré je ešte stále v plienkach?

Tento pocit som preberala viac krát s viacerými známymi a kamarátkami. Vo chvíľach, keď môj prefrontálny kortex režíruje celú šou, sa mi ľahko rozpráva o načítanom - ako usmerňovať detský hnev, držať hranice ale byť tam kým sa dieťa upokojí a potom, keď je dieťa späť pri zmysloch, tak vysvetliť, že sa to dá aj inak. Aj ony strúhali profíčky, no všimla som si to zaváhanie, keď som sa ich spýtala ako ony regulujú/ prejavujú svoj hnev. Poznáme poučky. No realita je menej noblesná.

Pristihla som sa pri tom ako si spievam slovenské ľudovky. Pripomenulo mi to moju mamu, keď som bola malá. Aj ona mala tú svoju obľúbenú, ktorú si zlovestne nahlas spievala aby nás neprizabila. Tá moja je Červený kacheľ, biela pec. Alebo som ticho a v hlave inscenujem zdĺhavý uziapaný monológ a vsugerovávam si, že ak budem dosť dlho urazene ticho, tak za mnou príde vinník so sklopenými ušami o ospravedlní sa. Ak je toho priveľa, tak občas od jedu aj plačem len aby som si zabránila byť k druhému ozaj ale OZAJ hnusná. V najhorších situáciách je krik a hádka ale to je ozaj zriedkavo.

Ani jedna z mojich prednastavených reakcií situáciu nerieši. Do hlavy mi nikto nevidí a čítanie myšlienok chvalabohu tiež nie je reálna ľudská schopnosť. Je to lepšie, ako nakričať na druhých ale nie o veľa. Zlepšujem sa. Sú dni, kedy sa pristihnem pri mojom nasr-hnevanom autopilotovi. Vtedy prepínam môjho Attenborougha nahlas. Miesto zovretých pier a dusivého ticha pretláčam von slovo po slove. Hovorím, že som nahnevaná, že to je normálne a že to nie je vina mladého pánka. Že ho milujem a tak silno som ho držala lebo sa bojím toho, že by mu rýchle autá mohli ublížiť. Strach a hnev sú aj moje kontrolky. Tak ako má autíčko kontrolky, ktoré blikajú, tak ich má aj on a aj maminka. A obaja sa učíme rozoznávať ako nám blikajú. Aby sme mohli bezpečne jazdiť a taktiež dopĺňať palivo, skôr ako nám skape motor… Rozprávam. Rozprávam a tým ako dávam hnevu priestor, tak je redší a redší.

A tiež sa učím v hneve dýchať. Veľmi nahlas dýchať. Fučať. Fúkať. Komentujem to tým, že sfukujem hnev, ako tú poslednú hviezdu na oblohe z našej obľúbenej sovej knižky. Radšej budeme spolu funieť, než stavať nadstavbu hnevu v podobe zatrpknutosti.

Aké metódy používa Váš dráčik na krotenie hnevu? A čo Vám reálne zaberá?

P.S. Prosím, povedzte mi, že aj niekto iný máte tieto viacvrstvové hlasy v hlavách, keď sa melú silné emócie. Či to len ja som taká divná? Nemôžem to byť len ja, aj Kulhánkov Tobiáš mal “toho druhého” a to, že sa jedná o fiktívnu postavu nie je vôbec problém. Inšpirácia sa musela vyskytnúť niekde v realite, či?