Rok bez kúpy kníh

Vracala som sa z predvianočného nákupu darčekov. Koniec 2020 sa pýšil povolením obmedzení a opatrení ohľadom COVID-19 a obchody sa hemžili odvážlivcami, ktorým chýbali nákupy naživo. V batohu som mala sedemnásť kníh. Všetky boli pre mňa. Je fajn urobiť sama sebe radosť. Keď som ich ukladala do poličiek k ich neprečítaným súrodencom, tak som si neuvedomovala, že mám problém. Tá myšlienka, problému - maličkej závislosti, ma začala mátať o dva dni, keď som sa z mesta vrátila s ďalšími dvanástimi knižkami. Znovu boli všetky pre mňa.

Nerobím si srandu. Tie čísla sú reálne. Nekradnem. Uprednostňujem nákup kníh z druhej ruky. Šetrí to životné prostredie a aj peňaženku. No…Uprednostňujem. Ak sú v miestnosti knihy s cenovkami, tak odchádzam minimálne s jednou. Je jedno, či je to antikvariát, bežné kníhkupectvo, galéria, kaviareň alebo občerstvenie uprostred parku. Nedokážem odolať.

Photo by Sonja Punz on Unsplash

V tej dobe som už skoro päť mesiacov abstinovala a odškrtávala si dni môjho roku bez alkoholu. Pitie mi nechýbalo, práve naopak. Prečo teda neskúsiť rovnaký pokus s knihami? Nestíhala som ich čítať v rovnakom tempe ako som ich nakupovala. Vedela som, že množstvo literatúry, ktoré mi preteká z domácej knižnice - tej fyzickej a tej v čítačke - by pokrylo moje čitateľské potreby na minimálne desaťročie. Predstava roku bez kúpy kníh mi naháňala hrôzu a lákala ma zároveň. Sťahovalo mi z nej žalúdok rovnako ako keď som sa v júli odhodlávala na svoj suchý rok. Dokážem to?

Tesne pred polnocou tridsiateho prvého decembra som si kúpila poslednú knihu. Žiadne knižné nákupy počas 2021. Ani darčeky pre iných. Ani digitálne knihy. Dovolila som si návštevu knižnice. Dovolila som si prijať knihu ako darček od niekoho iného, no nesmela som si ju vypýtať. Jednoduché, jasné pravidlá. Veď, čo na tom môže byť ťažké, že?

S mojím drahým som sa dohodla, že ak pôjdeme okolo alebo do obchodu, kde sa dajú kúpiť knihy, tak ma bude držať za ruku. A tú ruku nepustí. Je jedno, čo mu budem hovoriť. E-maily z kníhkupectiev o novinkách som mazala ešte neotvorené. Bola som mega vďačná za malé požehnanie - v tej dobe som nebola zaregistrovaná na IG a ani iných sociálnych sieťach, kde by ma mohli lákať knižnými ponukami. Prvý mesiac som si začala písať minipoznámky abstinujúcej knihoholičky. Knihy, ktoré som si chcela kúpiť som si fotila. Ani Goodreads som radšej neotvárala tak často ako predtým. Lebo pokušenie číhalo všade.

Bola som slabá. Slabšia než som si myslela. Pri alkohole ma chuť a aj sila zvyku postupne opustili a po asi mesiaci som už bola zabehnutá v nealko rutine a naplno som si užívala jej výhody. Knihy boli (a stále sú) môj heroín. Chuť nakupovať neslabla. Tá ruka v ruke okolo kníhkupectiev bola mojou kotvou, mojími mrežami. A ja som ako päťročná za tú ruku ťahala a čumela do výkladu s výrazom nakopnutého psíka. V prípadoch, keď som chcela hrať dospelú a nezávislú, som si zakrývala oči a hľadela všade možne, len nie na tie obálky, ktoré mi nepribudnú do knižnice.

Photo by Khashayar Kouchpeydeh on Unsplash

Tým ako hlboko ma zasiahla táto minivýzva som sa utvrdila, že je naozaj nevyhnutá.

Miesto toho som začala nakupovať vo vlastnej knižnici. Pri naháňaní zliav a nových kníh som zabudla na to, čo už vlastne mám kúpené. Dokonca som objavila knihy, ktoré som si neúmyselne kúpila dvojmo - aj do čítačky a aj tlačenú verziu. Malo to skoro rovnaký účinok ako reálne nakupovanie. V čítačke sa mi skrývalo za priehršie japonských autorov, kopa klasiky, romanťárna na dve mozgové bunky, neurologicko-psychologicko-biologické náučné knihy, sci-fi i fantasy a ktohovie čo ešte. Nemala som šancu povedať, že nemám čo čítať.

V hlbinách mojej čítačky sa skrývali okrem iného literárne skvosty, po ktorých už ani pes neštekol. Nakúpila som si ich, keď boli trendy, sexy a cool. Zabudla som na ne popri ďalších a ďalších nákupoch. So mnou zabudli aj všetci knižní influenceri, ktorí ich propagovali ako nezabudnuteľné. V kníhkupectvách sa stratili medzi inými knihami zastrčené v poličkách a nie podsvietené na predných poličkách. Kým mi trval knižný ban, tak som ušetrila na týchto kúskoch. Ak mi po nich srdce zapiští, tak viem čo mám robiť - knižnica to istí.

Znovu som oprášila svoj čitateľský preukaz. Miestna knižnica ma zachraňovala v najhorších momentoch. Tie chvíle, kedy som sa chcela len prechádzať medzi knihami, objavovať čo je dostupné a aj tak neotvoriť peňaženku. Zabudla som, aké je to skvelé listovať si v knihách a nemať pritom paranoidnú predavačku za pätami. Taktiež mi pripomenulo, aké je to fajn, prečítať si knihu a potom ju vrátiť späť. Takto som si prečítala memoár Maxa Cavaleru - zaujímavé čítanie ale jeden krát stačilo. Úprimne, z kníh, ktoré čítam, je máličko takých, po ktorých siahnem viac ako raz. A práve tie by mali krášliť moje poličky.

Photo by Annie Spratt on Unsplash

Asi po pol roku som dokázala svoje nutkanie kupovať knihy ako-tak regulovať. Partnerovej ruky som sa v blízkosti kníhkupectiev ale nepúšťala. Stále som slintala nad výkladmi plnými kníh. Mala som čo čítať ale míňanie peňazí na knihy mi chýbalo. Moja závislosť nebola iba na knihách ale na ich kúpe. Miesto topánok či kabeliek (alebo drog) som mala knihy. Moje impulzné nakupovanie bolo o príleve endorfínov. Nakúpim a teším sa z knihy kým mi v krvi prúdia chemickí poslovia šťastia. Po chvíli som tam kde som bola predtým. Iní ľudia majú srdiečka a palce hore na sociálnych sieťach alebo vyššie spomenuté nákupy iných produktov. Iný vizuál, rovnaká závislosť.

Zamrzelo ma, že miesto čítania kníh som svoj koníček degradovala na lov výtlačkov z recenzií, výkladov a zľavových plagátov. Čítanie mi doprialo stratiť sa v iných realitách a ja som sa z nich nechávala vytrhnúť pingnutiami telefónu o zľave na toho či tamtoho autora. Vďaka zákazu, ktorý som si sama udelila som otvorila oči realite - viac času som investovala do kúpy kníh ako do ich čítania. Bola som rozhodnutá zaradiť spiatočku. Znovuzrodiť sa ako čitateľ, ktorému ide o naplnenie z kvalitného príbehu. Túžila som pochovať toho knihoholika, ktorý sa vo mne stále hlásil k slovu.

Nedostala sa mi taká vlna reakcií ako pri alkohole - namiesto tsunami mi omylo členky šplechnutie vody z plytkého potoka. Hrsť ľudí neverila, že to dám - poznali ma veľmi dobre a vedeli ako veľmi milujem knihy. Zopár jedincov si zo mňa robilo posmech. Samu seba dobrovoľne obmedzujem v rozkošiach, ktorým tak silno holdujem. Každopádne, väčšina z ľudí, ktorí o mojej výzve vedeli, si bola istá mojím zlyhaním. Skôr či neskôr.

Bol to jeden z najdlhších rokov v mojom živote ale zvládla som to. Počas 2021 som si nekúpila ani jednu knihu. Teraz - 2023 - znovu koketujem s zatiahnutím kohútika knižným výdavkom. Zjavne mi jeden rok nestačil na spamätanie sa. Napriek všetkému čo som si uvedomila, pochopila a naučila sa. Nejedná sa o jedno pokĺznutie. Chytila som tobogán rovno do hlbín knihoholskej marianskej priekopy. Preto píšem tento text - osviežujem si pamäť. A ak to nepomôže? Možno si zasadím prvoaprílový žartík, ktorý ma bude bolieť ďalších 365 dní.

Ak si sa dočítal/a až sem - ĎAKUJEM. Prosím, daj mi o tom vedieť. Koment sem, správa niekde na sieťach. Nech viem, kto ma číta. Písať budem aj tak to, čo chcem. :)

Nezabudni - mám ťa rada!