Čo si o mne pomyslia…

Čo ak sa utopím v šedivom dave? Čo ak ma prebodnú reči pichľavé?

…Ak priznám, že som nečítala tú ikonickú knihu, ktorú čítali všetci? …Ak napíšem svoj názor na alkohol? …Ak si obujem k šatám martensky miesto opätkov? …Ak sa vzdám svojej práce aby som mohla zostať doma s mladým pánkom? …Ak sa verejne priznám, že som bordelárka? …Ak nebude môj koláč chutiť susede a jej synom?

Photo by Emily Morter on Unsplash

Čo si o mne pomyslia ak…? Iní. Ostatní. Cudzí. Susedia. Známi a neznámi.

“Obývačka a záchod musia byť vždy upratané, lebo čo ak nám príde návšteva a my by sme mali bordel?” a “Bleskovo si to vyzleč a daj si dačo normálne. Takto akurát tak na diaľnicu…To čo máš na nohách? V tom akurát tak do humna, také bagandže” či “Čo by za to dali deti v Afrike. Nepostavíš sa od stola kým to nezješ”…

Výchova, je jedno ako dobre a s láskou myslená, ma vtláčala do formičky - poslušnej, obetavej, nevyčnievajúcej. Zjedla som čo bolo na tanieri a bolo mi zle - no to už som cítila iba ja. Dala som pusu ujovi, hoci ma z toho striasalo od hnusu. Ticho som sedela a šúchala nohami…

A tak som si ako malá vymyslela alergiu na cesnak (krásne sa stratila medzi mojimi ostatnými reálnymi alergiami), lebo som sa bála priznať kamarátkam, že neviem ako ho ošúpať, keďže som to doma dovtedy nikdy nerobila. Priznať sa, že to neviem? Čo si o mne pomyslia, že také dačo neviem? Ako staršia som bezradne stála nad debničkou cibule v obchode. Bolo treba nakúpiť ingrediencie na guláš. Bála som sa, že vyberiem zle, takú cibuľu, ktorá kamarátkam nebude dobrá. Čo si o mne pomyslia, ak vyberiem zlú cibuľu?

Prečo ma to trápilo? Prečo ma to stále trápi? Čo si o mne pomyslia iní. Ako záder hlboko pod kožou mi tento vzorec správania hnisá a pôsobí šarapatu teraz v dospelosti. Kedy už nemusím poslúchať a prispôsobovať sa.

Logicky viem, že na názoroch iných nezáleží. Záleží na tom aby som bola verná svojím názorom, presvedčeniam, sama sebe. No napriek tomu, podvedome, moje emócie a ten skľučujúci pocit pri žalúdku pretrvávajú a mučia ma zakaždým, keď ma láka dačo moje, nekonvenčné, nahé, úprimné. Prečo sa bojím súdov od ľudí, ktorých som z očí do očí roky nepozdravila? Ktorí, ak aj mali šancu má pozdraviť, prešli radšej na druhú stranu ulice?

Naprogramovaná na šedivý dav. To, že sa v ňom topím je už môj problém. Mala som vzdať snahu o to byť šťastne sama sebou už dávno. Až na to, že som to nevzdala a pracujem na tom, vyskočiť z programu Dobré.dievča.1.0.1. Nechcem sa meniť podľa prianí iných.

Photo by davide ragusa on Unsplash

Ľudia majú právo myslieť si čo len chcú. Ja mám právo byť presne taká aká som, autenticky a bez pretvárky. Kolízia názorov je možná, silno pravdepodobná. Kde je v tom problém?

Jednak, sloboda slova je stále ešte trendy a bežnou súčasťou života. Dvojak, život v koncentrovanej podobe 100% sama sebou je skvelým filtrom - v živote mi zostanú iba tí, ktorí tú silu ustoja. A do tretice, nebránim sa diskusii. Rada sa učím a keďže som len človek, mýlim sa pomerne často (hold, bez chýb a prešľapov sa učí iba ťažko). Slušná, otvorená debata o rozdielnych uhloch pohľadu je lepšia kratochvíľa ako rozhovor po počasí. Tieto tri body sú mojou mantrou vždy, keď ma láka skĺznutie k prispôsobovaniu sa iným, najmä ak je mi vyslovene proti srsti.

Byť sama sebou, bez masky, za ktorou by som sa mohla skryť je odvážne. Krok za krokom, deň za dňom idem s kožou na trh. Som zraniteľná vo svojej ľudskosti, so svojími názormi. Výsmech a sarkastické poznámky zabolia. No zabolia menej ako tiaha divadla, ktoré ma stojí kus samej seba vždy, keď sa snažím prispôsobiť iným.

Nie som tu od toho aby som robila iných šťastnými. Som zodpovedná za svoje šťastie (a na najbližších pár rokov aj za šťastie mladého pánka). Tým to ale hasne.

A tak sa otvorene priznávam - nemám rada Adele a Beyoncé. Preferujem nákupy z druhej ruky, šitie oblečenia doma a udržateľnú módu. Nechutí mi alkohol. Nedokážem udržať nažive ani kaktus. Cítim sa nepríjemne v drahých reštikách, omnoho radšej zájdem na obed do obľúbenej krčmy. Bez problému budem sedieť s horúcim kakaom a knihou uprostred atómového výbuchu bordelu - dokonca si to kakao aj bez výčitiek vychutnám. Nemám rada kočíky, budem mladého pánka nosiť zaveseného na sebe kým mi z toho nošiča nedokáže sám utiecť…alebo kým mi to chrbát ustojí. Milujem Jona Bon Joviho a Vincenta Cassella. Neviem plávať.

Ak si sa dočítal/a až sem - ĎAKUJEM. Prosím, daj mi o tom vedieť. Koment sem, správa niekde na sieťach. Nech viem, kto ma číta. Písať budem aj tak to, čo chcem. :)

Nezabudni - mám ťa rada!