Mágia zošitu a zeleného pera

Prečo papier a pero?

Je to jednoduché riešenie problému, ktorý sa mi zdal zložitý. Málo píšem. Menej ako by som chcela. Nie je to nedostatkom nápadov. Inšpirácia ma zožiera ako húf piraní po mesačnom celerovom detoxe. Vždy, keď otvorím dokument s mojimi článkami, mi kurzor na žiarivo bielej stránke vypaľuje masívny prostredník do paralyzovaného podvedomia. Ani ťuk. Tak otvorím YouTube, veď hudba pomôže, či? Skončím pri TEDx motivačných prejavoch, čítaním článkov o tom či onom (od ľudí, ktorí sadli na riť a tvorili), či špehovaním iných. O tri hodiny neskôr…ani čiarka, večer zabitý a ako bonus pocit zhnusenia zo samej seba. Takto teraz zelené pero a Moleskine, buď ticho alebo inštrumentálna hudba a tvorí sa. Bez výhovoriek.

Photo by Steve Johnson on Unsplash

Výhody?

Na zošite sa nedá roztvoriť tristo ďalších zdrojov zábavy, stránok a aplikácií, ktoré by ma rozptyľovali. Zošit nepípa. Kĺzanie pera po papieri je skvelým sedatívom. Ak prestane písať, nové sa dá zohnať za pár drobných a v mojom prípade sa zotri ďalšie váľajú niekde na dne kabelky. Z papiera sála pokoj a vstrebáva všetko potrebné - škrabopisom zvečnené emócie, spomienky, názory. Meditácia a mentálna sprcha v jednom. Rozliaty čaj? Okvackaný jogurtom? Nie je to problém. Fľaky, škrtance a rozmazané či rozpyté pero dodáva notesu dušu. A čo by nezachránila dvojdňová seansa na horúcom radiátore?

Čo je napísané je napísané. Prestala som vytrhávať stránky. Preškrtané veci zo starých poznámok hrejú pri srdci. Sú to dary od múzy, ktorá kopala, keď som na ňu nebola pripravená. Moje podnapité hieroglyfy sršia inšpiráciou, keď tvorivému prameňu dlho nezapršalo. Roztláčajú sršňa mojej kreativity, keď prechlastám motor snahou písať nasilu o tom trendy a “in”.

A že je to dvojitá robota, najprv na papier a potom prepisovať do internetového éteru? Čítam všetko nanovo. Prehadzujem odstavce, dopĺňam, mením… A vďaka časovému odležaniu vidím triezvejšie slovo za slovom. Viem, že sa to dokáže odležať aj v počítači, ale mne to takto vyhovuje.

Perá mi boli ukradnuté iba raz. Dvojročnou zlodejkou-umelkyňou z vedľajšej deky v parku minulé leto. Môžem si dovoliť posúdiť jej talent, keďže jej prvé majstrovské diela darovala mne na tri strany môjho zošita, do ktorého som si sama čarovala. Dúfam, že jej to červené a fialové pero poslúži k dobru tak ako mne toto zelené.

K starým zošitom sa vraciam minimálne raz za rok (vždy keď sa sťahujem), častejšie však pri hĺbkovom upratovaní, kedy si vo všetkých zošitoch a knihách listujem, čítam a hľadám staré verzie samej seba.

Nevýhody?

Dobre. Nie je to všetko len medovníky lízať. Nájsť v tucte zošitov poznámku o tej špecifickej knihe, ktorú si mám určite prečítať, je na guľku. Som bordelár a zošity sú toho zrkadlom. Škriabem ako doktor mesiac pred dôchodkom. Prelínajú sa mi zápisky zážitkov, denníkové poznámky s poznámkami o odporúčanej duševnej (=knihy, filmy, hudba,…) a telesnej (=reštiky, kaviarne, bary, lezecké steny,…) strave až po nákupné zoznamy či dátumy narodenín.

Riadim sa heslom - čo si ma má nájsť, si ma nájde. Preto zväčša objavím miesto toho čo hľadám, to, čo potrebujem. Potom sa už len čudujem nad tým aká som bola, keď som riadky plnila slovami a dušou, vychcaná, keď som si už vtedy nevedomky posielala rady či duchovnú facku do budúcnosti.

Papier nesvieti. Netreba. Naučila som sa písať aj potme a aj pri epilepsiu spúšťajúcich svetelných efektoch na koncertoch. Ľudí papier šokuje viac ako technológie, žiadne sácanie či šťuchanie. Skôr posvätný alebo prekvapený odstup. Zažila som, že si ma kamaráti fotili. Užich to však prestalo baviť…Alebo si zvykli a vzdali pokusy začleniť ma do stáda.

Mať papier vždy poruke? Ak sa mi do kabelky nezmestí ku všetkému ostatnému aj kniha, zošit a pero, tak mením kableku, poznám svoje priority. A ak na zmenu kabelky nie je čas, plátená taška navyše to istí.

Zošit sa dá zabudnúť. Ale to aj telefón. No vždy keď sa po notes vrátim na inkriminované miesto činu, tak ho tam nájdem. Neviem, či by som mala také šťastie aj s elektronikou.

Môj zošit, môj škrabopis, moje poznámky

Suma-sumárum: Proti gustu žiaden dišputát. Môj výber je jasný. Ktohovie, možno o pár storočí budú aj moje hieroglyfy vystavené v múzeu a študované v snahe vylúštiť o čom tá vykopávka tak vášnivo točila. Už teraz prajem tomu doktorantovi pevné nervy a veľa kávy pri čítaní.