Vďačná za každú veľkolepú vec

Každá veľkolepá vec je názov divadelnej hry od Duncana Macmillana. Jej knižná verzia má menej ako 50 strán. Dostala som ju k narodeninám od osoby, ktorá ma pozná až do hĺbky vnútorností, napríklad takého srdca. Po jej dočítaní sa v mojom vnútri odohrávalo dačo takéto:

Budem plakať. Pukne mi srdce – neunesie ten emočný pretlak. Musím tú knihu kúpiť a darovať (rada mien blízkych priateľov, ktorým ju kúpim), len či je preložená do slovenčiny a nemčiny? Serem na to, do slovenčiny prinajhoršom preložím sama a moja nemecká spriaznená duša dáva angličtinu aj tak na pána. Musím sa z toho vypísať. Lenže na blog som nepísala už celú večnosť. Môj štýl zhrdzavel podobne ako moja slovenčina. Čo si pomyslia…Je-ehm-ať čo si kto pomyslí. Píšeš, lebo to potrebuješ. NECHÁPEŠ, ŽE ŽIVOT JE PRÍLIŠ KRÁTKY ABY SI BOLA TICHO O VECIACH, KTORÉ POTREBUJEŠ VYSLOVIŤ NAHLAS???

Monológ sa zmenil na tanec srdca po klávesách.

1. Zmrzlina
2. Vodné vojny
3. Zostať hore po večierke a mať dovolené pozerať TV
4. Žltá farba
5. Pásikavé veci
6. Kolotoče
7. Padajúci ľudia

Toť prvých sedem vecí z autorovho zoznamu všetkých veľkolepých, skvelých, úžasných vecí na svete. Vecí, kvôli ktorým sa oplatí žiť. Teda aspoň podľa rozprávača v čase, keď mal sedem rokov. Našiel ich omnoho viac ako sa príbeh posúval ďalej. Žongloval všetky veľkolepé veci a tému depresie, samovraždy. Nakombinoval tomuto koktailu dobrý hudobný podmaz. Lebo sa to týka všetkých. Lebo práve vtedy sa aj svetlo zápalky ráta.

Smútok, depresia, mentálne problémy sa nenosia. Všetko sa vyretušuje, pridá sa filter, motivačný citát a každý môže trpieť sám, potichu. Pridáme jednorožca a podelíme sa až keď je problém vyriešený.

Bažiny sociálnych sietí som opustila, ťahali ma dolu, okrádali o čas. Dokonalé životy tých, čo som špehovala online, uberali v mojich očiach na žiare tomu môjmu. Zdospelela som (áno, to slovo som si vymyslela a páči sa mi) a čaro maličkostí začali vytláčať zoznamy toho čo treba, čo musím. Nepotrebovala som k tomu pridávať bonusové dôvody, prečo môj život nie je dosť dobrý.

Naopak. Bojujem o návrat každodenných zázrakov. Hoci ich občas hladám lupou pod Kriváňom. Na začiatku septembra som zlanárila Grófku na mesačný „vďačnostníček“. Dostala zošit. Každý deň sme obe zapísali jednu malú stránku štyrmi až šiestimi vecami, za ktoré sme boli vďačné. Skoro koniec novembra a ja pokračujem ďalej. Sú dni, kedy je jedna stránka málo. A sú dni, kedy som vďačná za to, že ten daný deň konečne skončil, no hľadám aj tak. Vždy sa dačo nájde.

Len tak námatkovo, doposiaľ som bola vďačná okrem mnohého iného aj za:

• poobedného šlofíka
• príbeh o vtákovi čo zomrel
• čajníkový strom
• Here Comes the Rain Again v rádiu v taxíku cestou domov
• hnedé sklíčka na mojich okuliaroch
• video Táničky ako sa smeje
• rituál večerného umývania riadu pred spaním
• francúzsky komiks o žabiakovi, sove a netopierovi

Pri vypisovaní týchto náhodných vďačností som spozorovala istý vzorec. Za magické momenty mojich dní často vďačím mojim ľuďom. Taktiež mi robí radosť prekonávať môjho vnútorného prokrastinátora a robiť veci, do ktorých sa mi nechce ale sú pre mňa prospešné a veľmi často ma aj mega bavia a napĺňajú. Samotné existovanie v prítomnosti je zázračné.

Napriek tomu však často surfujem na vlnách snívania s otvorenými očami a spomínania na staré dobré časy. A to je nebezpečnejšie, než sa môže zdať. Staré dobré časy sú prefiltrované cez to, čo a ako si chcem pamätať. A tie spomienky kreslia veľmi nerealistický obrázok toho, aké to bolo. Tak ako si filmové hrdinky nikdy neholia nohy či netrónia po indicnej extra štipľavej večeri, tak si aj moje vyretušované minulé ja nepamätá na preplakané noci, kedy som nevládala a pochybovala o sebe. A vo vysnívanej alternatívnej budúcej realite som dokonalá. Doslova a do písmena dokonalá vo všetkých oblastiach, nonstop.

Potom návrat do tejto pokrivenej, divne hrkotajúcej schránky skutočnej Petry bolí viac ako fotky dokonalých chlebov a vysmiatych rodinných chvíľ zo sociálnych sietí cudzích ľudí. Lebo žitie dokonalej snovej Petry brzdí vývoj a rasť môjho skutočného ja a okráda ma o krásy prítomných maličkostí.

Preto mám vďačnostník, preto odporúčam text Every Brilliant Thing. Život je nedokonalý, ubolený a aj tak plný krásnych úchvatných vecí, kvôli ktorým sa oplatí žiť. Znie to ako samozrejmosť. Klišé. Sama však vnímam na sebe, o koľko viac krásnych vecí vidím, keďže ich aktívne vyhľadávam. Od spolunažívania sýkoriek, ktoré sa chodia kŕmiť do nášho krmidla, cez krásne výhľady z okna, tanec vŕb vo vetre, most, ktorému tlčie srdce… Teraz sa snažím zastaviť a užívať si tie momenty. Lebo všetko negatívne sa mi do života snaží natlačiť aj samé. Dobrotu a krásu si tam vtesnám sama. Lebo chcem. Lebo ma unavuje byť štandartne dospelá.

Toto nezverejníš. To je ako drôtom do oka. Vymazať a prepísať. Aj tak to nikto čítať nebude. Iba omieľaš to, čo všetci vedia. Kedysi ti to išlo lepšie. Hrôza.

Každá úchvatná vec v mojom živote – dokončený nedokonalý text uverejnený na mojom osobnom blogu.

(Ak si sa dopracoval/a až sem, vyzývam ťa - mesiac vďačností. Stačí jeden maličký zošit, pero a päť minút denne. Zapíš si každý deň štyri až šesť vecí, ktoré ťa potešili, za ktoré si vďačný/á. Neopakuj sa a sústreď sa na maličkosti. Nie je to dril, je to päť minút, ktoré ti pripomenú koľko krásnych vecí sa ti denne pripletie do cesty.)